V areáli výstavy...
Po dohode s priateľom sme v sobotu za sychravého rána vyrazili smer Komárno. Pre lepšie zorientovanie a navigáciu bol telefonicky kontaktovaný pán Rajča, ako domáci chovateľ. Využili sme ponúknutú službu a súčasne pozreli jeho pekné holuby, respektívne aj chovateľské zariadenie. Po srdečnom uvítaní sme sa v mieste dlho nezdržali a zakrátko boli v areáli výstaviska.
Navštíviť takéto podujatie je pre každého milovníka holubov významná udalosť o to cennejšia, že v tomto meste vzniklo ešte za monarchie jedno vzácne plemeno.
Komárňanské kotrmerliaky sú chované takmer po celom svete. Vidieť kolekcie týchto krásavcov na jednom mieste je preto nezabudnuteľná skutočnosť. Nemožno sa ani čudovať, že majú vysoký kredit a zahraniční chovatelia, hlavne Nemci, Srbi a iní tam chodia kupovať kvalitu. O tú sa stará približne sedemnásť mestských chovateľov.
Komárňanské kotrmeliaky nás skutočne potešili. Obzvlášť v sedlatéj kresbe boli priam ukážkové a až na nepatrné výnimky, splnili najvyššie kritéria.. Niektoré exempláre mali dlhšie telo a zdanlivo kratší krk, t.j. telesnú nevyváženosť. Naopak hlavy boli u všetkých dokonalé. Celofarebné trochu za nimi zaostávali. Fŕkané sa úplne vytratili, akoby neexistovali.
Klub chovateľov krátkozobých letúnov mal tiež svoju expozíciu. Tvorená bola pražskými, viedenskými a budapeštianskymi krátkozobými letúnmi. Pre svoje miniatúrne rozmery sú potešením pre každého chovateľa. Predsa však tá kvalita nebola tak dokonalá ako u komárňanských holuboch. Viedenské a budapeštianske boli dosť vyrovnané a mali priemerné vyrovnanie.
Pražské krátkozobé letúny vykazovali najviac problémov. Dominovala nevyváženosť telesných tvarov. Akoby v plemene existovalo viacej typov. Začínali sedlatými, ktoré boli kratšie, ale aj dlhšie. Mnohé mali zle nasadený zobák a ústny rázštep smerujúci na stred oka. Niektoré neštandardne rovno k čelu nesený zobák. Rovnako aj obočnica hladká respektívne zriasnená.
Celofarebné nič moc, hlavy rozdielne hlavne vo tvarovaní profilu tváre, nasadení zobáka a hrúbke obočnice. Modré a šimle boli síce veľmi malé, ale s rovno nasadenými zobákmi, ktoré skôr pripomínali bývalé bratislavské krátkozobé, ale v žiadnom prípade nie pražské. Podľa akého kľúča toto plemeno bolo posudzované je záhadou a veľkou neznámou. Keď takmer všetky dostali vyššie hodnotenie. Nemožno sa potom čudovať, že medzinárodne sa nevedia presadiť a stále viac zaostávajú za svojimi konkurentmi. Prakticky v Maďarsku a Rakúsku nie je o ne záujem.
Nutné je ale pripomenúť a to je dobrá správa, že medzi zúčastnenými holubmi bolo niekoľko jedincov, ktoré nám pripomínali naše bratislavské krátkozobé letúny. To znamená, že ešte existujú a dali by sa obnoviť. Ich presný štandard je už takmer desať rokov v obehu a chovatelia vlastniaci takéto holuby by sa s nim mali zoznámiť. Na to majú predsa založený vlastný klub. Nie menej, ale viac sa v tomto procese očakáva zapojenie a zadanie schvaľovacieho konania od OHK SZCH v Bratislave. –pk-
Pražský šimlík vs. bratislavsky šimlík - Meško. Neoficiálne hodnotený podľa telesných tvarov, nasadenia zobáka, atď. ako Grand Champion
Pražský modrý vs. bratislavský modrý - Meško. Neoficiálne, telesné znaky v prospech bratislaváka, hodnotenie:Reserve Champion