Otočit řazení příspěvků Otočit řazení příspěvků

Červenková

28.5.2017 13:13
Červenková

XXX.XXX.50.163

Může být kobyla se svým hříbětem(už dospělim) připuštěna?

cikcaklak

28.5.2017 18:11
cikcaklak

XXX.XXX.228.14

Stát se to může, proto je třeba dospívající hřebečky od maminek oddělit.

Červenková

28.5.2017 18:26
Červenková

XXX.XXX.50.163

Děkuji za radu a nebude ten potomek třeba často nemocný nebo něco takového. Nebo je to jedno.

28.5.2017 18:34
polárka.15

XXX.XXX.115.110

Vám syn připustil matku?

28.5.2017 20:37
zoey

XXX.XXX.9.215

Jako myslite degenerace kvuli incestu?

Uživatel s deaktivovaným účtem

28.5.2017 21:57
Uživatel s deaktivovaným účtem

Ano, může se to stát. A ano, většinou mají potomci zdravotní problémy (vrozené).

Loolipoop

29.5.2017 09:22
Loolipoop

XXX.XXX.42.151

Znám klisnu z takového spojení a je totální magor, mentálně narušená a zdraví celkově teda také nic moc...
Pokud už se "stalo", být Vámi zavolám veta, aby plod zamáčknul.

Červenková

29.5.2017 13:58
Červenková

XXX.XXX.50.98

Nestalo ale mám dva miniappolasáky a nevim jestly ho musim nechat vykastrovat nebo to nevadý.

Červenková

29.5.2017 13:59
Červenková

XXX.XXX.50.98

Když budou mít hříbě.

29.5.2017 15:14
polárka.15

XXX.XXX.45.253

Nee to nevadí, nechte jím matku svévolně připouštět a pak se udejte za černou plemenitbu a vše bude OK.

29.5.2017 16:22
zoey

XXX.XXX.9.215

Musí se okamžitě oddělit! vy s koňmi zacínáte?

30.5.2017 12:55
nyin

XXX.XXX.85.150

Jasně že může. Koně neřeší vztahy matka x syn, otec x dcera - množí se mezi sebou svévolně a není to v pořádku. Nadruhou stranu nesouhlasím, že potomci z příbuzenské plemenitby bývají častěji nemocní. Pokud je to jednorázová plemenitba a ne křížení v rámci jedné krve několik generací na sebe, tak problémy nebývají. Používá se to často k upevňování určitých vlastností. Jen je třeba to dělat s rozumem a ne halabala. Ono pokud je matka podprůměrná klisna a její syn je také podprůměrný, tak z toho perfektní kůň prostě nebude (ani v nepříbuzenské plemenitbě). Sama mám valacha, který je ze spojení otec x dcera a je to perfektní kůň se skvělým exteriérem, charakterem a s pevným zdravím. V rámci jeho plemene se příbuzenská plemenitba občas používá, v našem případě to byla nehoda. Oba rodiče jsou ale nadprůměrní jedinci (otec AP, matka kvalitní chovná klisna), tak i hříbě (dnes už dospělák) je povedené. Jediné z čeho bych měla v našem případě strach, kdyby to byla kobyla a měla by být do chovu, tak při připouštění vybrat 100% nepříbuzného hřebce i několik generací dozadu. To by pak mohlo dělat paseku, už takhle příbuzné geny ještě smíchat s dalšími, byť vzdálenými, příbuznými geny. O to složitější je pak další chov:) Osobně si myslím, že úzkou příbuzenskou plemenitbu využívat lze, ale jen na vyjímečně kvalitních koních a to pouze kvůli utužení určitých vlastností, jen v případě, že není možnost toho dosáhnout u nepříbuzného páru a hlavně s rozumem.

Červenková

31.5.2017 20:10
Červenková

XXX.XXX.50.163

Jo s koňmi začínám nemusim je oddělit je to dvouměsíční hříbě ale ptám se dopředu jelikož to hříbě nádherné a nadané chtěla jsem je připustit.

Červenková

31.5.2017 20:11
Červenková

XXX.XXX.50.163

Ale dělat to nebudu!

3.9.2017 00:48
Betka_88

XXX.XXX.57.235

Neviem ako je to u koní, ale u psov je to takto :



Úzka príbuzenská plemenitba u psov

Je druh čistokrvnej plemenitby. Jej cieľom by malo byť šľachtenie daného plemena. V zásade u všetkých plemien platí, že čím je príbuzenská plemenitba bližšia, tým môžu byť jej následky viac citeľné. Príbuzenská plemenitba má tri stupne: úzka(otec/dcéra, matky/syn, súrodenci v prvom pokolení medzi sebou), blízka (synovec/teta, súrodenci v druhom pokolení medzi sebou) a vzdialená (bratranci, sesternice, ...). Stupeň sa určuje koeficientom príbuzenskej plemenitby. Väčšina chovateľov psov sa dnes viac-menej snaží vyhnúť úzkej príbuzenskej plemenitbe, čiže zostavovaniu chovných párov z priamych súrodencov navzájom, ako aj otca s dcérou a matky so synom.
Mali by ju využívať iba skúsení, dlhoroční chovatelia, ktorí poznajú dané plemeno, jeho genetickú zaťaženosť na dedičné ochorenia, majú prehľad o populácii plemena a hlavne, či vedia, čo plemeno v danom čase i z dlhodobého hľadiska postráda a kam smeruje. Špičkový chovateľ by mal poznať niekoľko generácií svojich odchovov, ale aj línie najkvalitnejších predstaviteľov plemena.
Úzka príbuzenská plemenitba nesie so sebou vždy jednu krutú pravdu. Odhalí veľmi rýchlo všetky negatíva, ktoré by sa objavili v chove podstatne neskôr. U hospodárskych zvierat sa občas použije ako test genetického zdravia, ale v chove psov pristúpiť k tomuto experimentu len za týmto účelom sa mi zdá byť nie veľmi humánne. Pri úzkej príbuzenskej plemenitbe sa vyskytuje jeden veľmi škodlivý jav, ktorému sa hovorí inbreedingová depresia.
Inbreedingová depresia spôsobuje zníženie vitality (zníženie celkovej odolnosti organizmu, zvýšená náchylnosť k chorobám, kratšia dĺžka života, slabší imunitný systém) a plodnosti, dedičné ochorenia a defekty ako napríklad poruchy správania, nervové choroby, problémy s kožou a srsťou, atď. Medzi najčastejšie dedičné ochorenia zaznamenané u rôznych plemien psov patrí dysplázia bedrových kĺbov, osteochondróza, choroby ľadvín, chondrodystrofia, PRA (progresívna atrofia sietnice), epilepsia, hluchosť, alergie, nádory, atď. Je to pravý opak heterózneho efektu (vzniká pri párení nepríbuzných jedincov), ktorý zvyšuje životnosť potomstva, znižuje šancu výskytu recesívnych a nežiadúcich dedičných ochorení a defektov, odolnosť voči chorobám. Preto sa tento spôsob môže zdať na prvý pohľad vhodnejší, ako príbuzenská plemenitba. Keby tomu tak bolo, nemala by príbuzenská plemenitba, so všetkými uvedenými rizikami a nevýhodami, žiadne klady. Kde teda sú jej klady a kde ich hľadať ?
V bežnej populácii sa recesívne vlastnosti vyskytujú náhodne a ich výskyt sa nedá predpovedať. V chove sa často neprejaví nekoľko generácií. Bežne sa chovatelia stretávajú s výskytom takýchto dedičných defektov a ochorení aj po päť generácií a často nie sú schopní ani určiť jeho nositeľa. Príbuzenská plemenitba dáva šancu nositeľa nežiadúcich znakov a vlastností nielen spoznať, ale aj včas ho vyradiť z chovu, aby sa nežiadúce vlohy obmedzili, postupne znižovali alebo úplne zastavili.
Druhou, menej významnou výhodou príbuzenskej plemenitby je zvyšovanie homozygotnosti populácie. V praxi to znamená zvyšovanie šance namnožiť si práve také jedince, ako je zakladateľ línie, a tým aj znižovanie výskytu priemerných a podpriemerných jedincov. Jej hlavným cieľom bola vždy snaha upevniť v potomstve žiadané vlastnosti. Či už šlo o kvalitu, dĺžku a sfarbenie srsti, mimoriadnu povahu, či vrodené lovecké vlohy u poľovných plemien psov. Úzka príbuzenská plemenitba bola taktiež využívaná za účelom zvýšenia kvality potomstva a pozdvihnutie chovateľskej úrovne daného plemena.
Cudzorodá plemenitba (chovateľ môže vhodne kombinovať žiadané znaky a vlastnosti jednej imbreednej línie a vlastnosti druhej imbreednej línie – topcross) mal by ich kombinovať tak, aby dosiahol vysokého výsledného efektu a súčasne obe imbreedné línie tiež ďalej udržovať. To samozrejme robí značné problémy. Preto sa väčšinou táto metóda nemôže dlho používať.
Menšie problémy sú pri párení samcov imbreednej línie na neimbreedné samice toho istého plemena – topincross, pretože sa dá využiť aj pre udržanie imbreednej línie vlastností. Tento spôsob plemenitby nemá v súčastnej dobe uplatnenie v chove psov, ani v blízkej budúcnosti nieje nádej na jej dlhodobejšie využitie.
Samo o sebe aj párenie dvoch nepríbuzných nadpriemerných jedincov (šampiónov) nemôže priniesť nadpriemerné potomstvo. Potomstvo, ktoré vzniklo z nepríbuzenskej plemenitby dvoch nadpriemerných psov je síce silné, zdravé a odolné, ale genotypovo a fenotypovo rôznorodé. Preto aj pri párení dvoch nadpriemerných jedincov navzájom nepríbuzdných, nedosahuje potomstvo zďaleka kvality ani jedného z rodičov. Ale pri príbuzenskej plemenitbe z párenia dvoch priemerných jedincov môže vzniknúť nadpriemerné potomstvo.
Príbuzenskú plemenitbu vystihuje jedna veta: Príbuzenská plemenitba je ostrým nástrojom v rukách chovateľa, s ktorým sa dá veľmi rýchlo priblížiť k vytúženému ideálu, ale môže byť tiež nástrojom skazy.
Príbuzenská plemenitba je často zatracovaná, inými zase velebená. Zabíja, alebo povznáša? Šľachtí, alebo je cestou ku skaze? Tieto otázky si kladú čím ďalej tým viac chovatelia a šľachtitelia.
Každé plus však vždy so sebou, či už chceme alebo nechceme, prináša aj nejaké mínus. Preto je príbuzenská plemenitba často zavrhovaná. Tieto názory však pramenia skôr z neznalostí jej správneho využitia. Zlé účinky príbuzenskej plemenitby sú skôr spojené s opakovanej a často aj neuváženej príbuzenskej plemenitby. Netreba tiež zabúdať, že mnoho plemien, či už psov alebo koní boli vyšľachtené pomocou príbuzenskej plemenitby. Niektoré ako napríklad arabský plnokrvník vznikol pomocou opakovanej príbuzenskej plemenitby (z jedného žrebca a štyroch kobýl). Každopádne treba povedať to, že samotná príbuzenská plemenitba choroby nevytvára, len ich výrazne a rýchlejšie ukazuje ako je v priemernej populácii bežné. Pri nepríbuzenskej plemenitba je tých ochorení väčší počet, ale pri príbuzenskej je tá škála menšia, ale častejšia.
Preto je potrebné, ak sa chovateľ rozhodne pre príbuzenskú plemenitbu, mal by si túto myšlienku poriadne premyslieť, zvážiť všetky klady a zápory, prediskutovať ich so skúseným chovateľom alebo poradcom chovu a mal by o tejto problematike vedieť. Každopádne by tento vrh nemal byť prvý (ani psa ani feny). Rozhodne by bolo lepšie, kebyže fena i pes už majú potomstvo, ak by nevykazovalo žiadne choroby, vady, či nevhodnú povahu, ak by ani v rodokmeni psa a feny nebol žiadny blízky predok z dedičným ochorením, či nejakou vážnejšou vadou vtedy je vhodné uvažovať o príbuzenskom krytí. Samozrejme, že pes i fena by nemali mať žiadne dedičné ochorenia, ani vrodené vady, či už ide o správanie, exteriér a vlohy.
Úzka príbuzenská plemenitba prináša ovocie, ale akú daň za ňu zaplatíme? Ide o zastrašovanie, či sú všetky riziká a negatíva krutá pravda? Je teda príbuzenská plemenitba zlatou cestou, či cestou skazy? No, to samozrejme závisí individuálne od každého chovateľa, ako tieto informácie posúdi, ale myslím si, že dosť závisí aj od daného plemena a najmä od rozšírenia daného plemena. U niektorých plemien sa príbuzenskej plemenitba nedá vyhnúť, lebo v okolí a niekedy aj v zahraničí (len veľmi zriedka alebo iba u nových plemien). Niekedy je to zasa chyba chovateľov, ktorý si vyberú psa na krytie. Síce vyberú najlepšieho chovného psa, ktorý prevyšuje ostatných, ale ak sa takto rozhodne každý chovateľ, príbuzenskej plemenitbe sa nevyhnú. Takáto situácia sa naskytá u plemena Gordon seter na Slovensku, v Českej republike, ale aj za hranicami. Skoro v každom vrhu je v kolónke otec zapísaný jeden výborný český pes, ktorý má skvelé vlohy a aj exteriér. Takýmto prístupom sa kvalita chovu tohto plemena na Slovensku a v Českej republike trochu pozastaví, lebo nebudú psy, či feny, ktorý by v rodokmeni nemali tohto psa.
Keďže sa jedná o kvalitného, nadpriemerného psa ani by nevadilo, kebyže by bol práve tento pes predmetom príbuzenskej plemenitby. Ale problémom môže byť, ak sa tento pes nebude vyskytovať v rodokmeni iba dvakrát, ale je dosť reálne, že pri neuváženom krytí sa tam môže vyskytnúť aj štyrikrát, či viackrát, čo by rozhodne nemalo priaznivý vplyv na chov tohto plemena na Slovensku a v Českej republike. Jednou z možností vyhnutiu sa tejto situácie sú zahraničné krytia, či uprednostňovanie iných nadpriemerných psov, ktorý nie sú najlepší, ale majú taktiež požadované vlastnosti.
Každopádne, aj napriek veľmi neprajným článkom, inbreedingovej depresii a iným zlým „účinkom“ úzkej príbuzenskej plemenitby si myslím, že väčšina článkov zbytočne straší. Hovoria skôr o viackrát opakovanej úzkej plemenitbe, ktorá sa už vôbec nevyužíva a pri nej sú samozrejme jej možné následky neodvrátiteľné. Skúsený chovateľ určite dokáže využiť klady úzkej príbuzenskej plemenitby aj bez väčšieho rizika, poprípade toto riziko minimalizovať tým, že k takémuto krytie pripustí len úplne zdravé jedince bez väčších dedičných defektov a ochorení. Pri takomto krytí môže vzniknúť kvalitné a nadpriemerné potomstvo, ktoré môže byť zdravé. Ale pri úzkej plemenitby nieje moc dobré, ak by potomkovia týchto jedincov podstupovali ďalšiu príbuzenskú plemenitby. Riziko na dedičné ochorenia by sa tým len zvyšovalo. To, že daný jedinec nemá dané ochorenie, či defekt, neznamená, že nemôže byť jeho prenášač. Podobný aj keď nie priamo zlý efekt môžme sledovať u labradorských retrieverov. Aj krytím dvoch čiernych jedincov môže byť čisto hnedé (ak je aspoň jeden rodič nositeľom hnedého sfarbenia).U niektorých dedičných ochorení sa dá zistiť, či daný jedinec je alebo nosičom daného ochorenie, ako je napríklad PRA (progresívna atrofia sietnice).
Úzka príbuzenská plemenitba by podla mňa nemala byť toľko zavrhovaná. Ak je správne využitá zušľachťuje chov daného plemena a v každom prípade, ak by sa ukázalo, že potomkovia z úzkej príbuzenskej plemenitby majú nejakú závažnú dedičnú vadu alebo ochorenie ukázalo by sa to na vrhu a dokázalo by sa tak predísť problémom, ktoré by nastali o niekoľko generácií neskôr.

+


http://www.mskao.cz/index.php/clanky/chov/247-pibuzenska-plemenitba-a-jeji-urcovani-v-chovu-psu#.Was0F8hJa01.

3.9.2017 00:54
Betka_88

XXX.XXX.57.235

nyin napsal(a):
Jasně že může. Koně neřeší vztahy matka x syn, otec x dcera - množí se mezi sebou svévolně a není to v pořádku. Nadruhou stranu nesouhlasím, že potomci z příbuzenské plemenitby bývají častěji nemocní. Pokud je to jednorázová plemenitba a ne křížení v rámci jedné krve několik generací na sebe, tak problémy nebývají. Používá se to často k upevňování určitých vlastností. Jen je třeba to dělat s rozumem a ne halabala. Ono pokud je matka podprůměrná klisna a její syn je také podprůměrný, tak z toho perfektní kůň prostě nebude (ani v nepříbuzenské plemenitbě). Sama mám valacha, který je ze spojení otec x dcera a je to perfektní kůň se skvělým exteriérem, charakterem a s pevným zdravím. V rámci jeho plemene se příbuzenská plemenitba občas používá, v našem případě to byla nehoda. Oba rodiče jsou ale nadprůměrní jedinci (otec AP, matka kvalitní chovná klisna), tak i hříbě (dnes už dospělák) je povedené. Jediné z čeho bych měla v našem případě strach, kdyby to byla kobyla a měla by být do chovu, tak při připouštění vybrat 100% nepříbuzného hřebce i několik generací dozadu. To by pak mohlo dělat paseku, už takhle příbuzné geny ještě smíchat s dalšími, byť vzdálenými, příbuznými geny. O to složitější je pak další chov:) Osobně si myslím, že úzkou příbuzenskou plemenitbu využívat lze, ale jen na vyjímečně kvalitních koních a to pouze kvůli utužení určitých vlastností, jen v případě, že není možnost toho dosáhnout u nepříbuzného páru a hlavně s rozumem.

Príbuzenská plemenitba sa v minulosti využívala najmä na to aby z dvoch priemerných (možno aj podpriemerných) jedincov, mohlo byť nadpriemerné potomstvo - poznám z vlastnej skúsenosti.

Poznám pár psov, ktorých rodičia (brat x sestra) niesú ani CH a potomkovia sú GrandCh, MultiCh, C.I.E, C.I.B., ... a šampion x šampion ( GrandCh, MultiCh, C.I.E, C.I.B. x GrandCh, MultiCh, ) a na výstavách ich porazil napr, pes s pribuzemskej plemenitby.


Ale v prvom rade je podla mňa potrebné sa pozerať na zdravie rodičov ;-).


(A ak má napr. syn ojedinelú farbu, alebo je niečím výnimočný, tak by som nad tým uvažovala).

Přidejte reakci

Přidat smajlík