XXX.XXX.102.186
S L O V E N S K Ý G A Z D O V S K Ý H O L U B
/ Patrí k ďalším zabudnutým plemenám holubov na Slovensku. /
Chceme predstaviť širokej chovateľskej verejnosti jedno veľmi staré plemeno holubov, ktoré sa chovalo na našom vidieku. Prirodzene nie všade, skôr v nížinných oblastiach. Našou povinnosťou je informovať a popísať charakteristické vlastnosti tohto vzácneho plemena, ktoré patrí do skupiny úžitkových holubov. V dobe kolektivizácie poľnohospodárstva nadobro zaniklo. Nič však nie je nemožné ak sa podniknú náležité opatrenia na jeho regeneráciu. Veríme, že k tejto problematike naši chovatelia nebudú ľahostajní a podarí sa im zrealizovať jeho obnovu.
Názov plemena nám pripomína dávnu dobu, keď v gazdovských usadlostiach na našom vidieku holuby boli súčasťou domácnosti a mali všade vytvorené vhodné podmienky. Prirodzene, že tam kde bolo dostatok obilnín sa chovalo aj veľa týchto holubov. Nebolo potrebné vynakladať veľkú starostlivosť o ich výživu. Pri kŕmení hydiny si svoj podiel obilnín vždy zobrali. Pritom mali vynikajúcu schopnosť polárenia a to bolo veľmi dôležité. Preto od jari do neskorej jesene sa starali systémom obstarávania výživy, nezávisle na chovateľovi. Prirodzene to malo obrovský význam. Pozháňať si potrebnú dávku krmiva pre seba a potomstvo nebolo vôbec zložité. Keby sa robil rozbor všetkého, koľko živín takýmto spôsobom prijali, razom by sme sa dopátrali k pravde, prečo boli také zdravé a ich potomstvo prirodzene vitálne. Snáď by sme si z toho mohli zobrať ponaučenie. Aký pomer týchto zložiek je v jednotlivých obilninách a hlavne v semenách burín, ktoré boli hlavnou zložkou výživy týchto holubov. Koľko pritom vykonávali touto činnosťou osohu, hádam ani netreba pripomínať. Okrem plevelu si zobrali aj zrno, ktoré pri siatí ostalo na povrchu a aj tak by s neho nič nevyrástlo. Ostatne na rozdiel od hydiny, holuby nevedia vyhrabávať obilniny s pod zeme a preto nerobili žiadnu škodu na kultúrach a poľnohospodárskej pôde. Skratka, zoberú len to čo je na povrchu.
Písať o tomto pôvodnom plemene nie je vôbec jednoduché hlavne preto, že v našej strohej odbornej literatúre nie sú takmer žiadne záznamy o holuboch zdôb minulých a preto sa nedajú tieto skutočnosti ničím písomne doložiť. Nakoľko prvá slovenská kniha o holuboch bola napísaná až v povojnových rokoch / Chov holubov 1956, Feriánc/. Predsa však existujú určité slovné pamäti a spomienky z detstva, ktoré je potrebné zverejniť, aby sa zachovali o týchto skutočnostiach aspoň písomné dokumenty. Ako naloží s týmito holubárskymi tradíciami ďalšia generácia chovateľov ukáže budúcnosť.
V dobe nedávno minulej sa tieto historické fakty a naše dejiny veľmi nepreferovali. Propagovali sa iné hodnoty, prevažne len zbudovania vtedajšieho spoločenského zriadenia. Pri kolektivizácii poľnohospodárstva sa dostali aj holuby na čiernu listinu a okraj ekonomických záujmov. Šetrilo sa s obilninami a v tejto súvislosti, sa toto vidiecke plemeno z týchto oblastí vytratilo.
Napriek zmeneným politickým podmienkam a snahe vrátiť tieto poznatky z minulosti do súčasnosti, nie je veľká snaha niečo napraviť. Tento stereotyp napriek deklarovaným skutočnostiam stále pretrváva. Predsa je však nutné verejnosť o tom informovať. Preto je potrebné tieto tradície s týmito holubmi pre históriu doložiť.
Za Rakúsko-Uhorskej monarchie na vidieku sa hodne chovali úžitkové plemená holubov. Podunajsko ako bolo známe, bývalo obilnicou celého mocnárstva. V holubiarstve vynikalo. Toľko plemien existujúcich v tejto oblasti hádam nikde inde nebolo na starom kontinente.
Nakoľko sa chceme teraz výlučne zaoberať len problematikou úžitkových holubov chovaných mimo veľkých mestských aglomerácií, nutné je popísať dané súvislosti komplexne. Musíme pritom spomenúť aj iné, podobné plemená chované v blízkom zahraničí.
Pôvod týchto holubov je spoločný. Vychádza z jedného poznatku. Takmer s určitosťou možno tvrdiť, že k nám ich doviezli tureckí obchodníci počas okupácie našich krajín veľkou Osmanskou ríšou. Tureckými holubmi na našom území sa v dávnejšej dobe ľudovo označovali. Neboli to len holuby, ktoré sa k nám takto dostali. Mnohé dovtedy neznáme obilniny k nám doniesli, ktoré významnou mierou ovplyvnili naše poľnohospodárstvo. Napríklad pestovanie kukurice alebo konzumovanie kávy.
Turecké holuby v priebehu takmer dvesto ročnej nadvlády sa u nás udomácnili a postupne dostávali osobitné znaky, ktoré ich predurčovali za samostatné plemeno. Dokonale sa prispôsobili novým životným podmienkam a nadobudli aj krajšie telesné tvary. Rozdiely sú len v spôsobe akým smerom sa uberali a formovali morfologické znaky u každého národa. Z pôvodných holubov sa zachovali dve plemená.
Maďarský obor rozšírený u našich južných susedov je typickým príkladom. Pre svoj zovňajšok je u našich južných susedov značne obľúbený. Predstavuje plemeno veľkých rozmerov a ušľachtilých telesných tvarov. Vyskytuje sa takmer vo všetkých farebných a kresbových rázoch.
Poľský obor na severe stredoeurópskeho regiónu je mu podobný. Tak isto je impozantných rozmerov. Nie je tak známy ako predošlé plemeno. Má však tiež veľa chovateľov.
My sa však chceme zaoberať holubmi chovanými na našom území. Nakoľko sa svojimi telesnými tvarmi veľmi približovali pôvodným holubom. Geograficky to len potvrdzuje skutočnosť, že aj na našom území sa chovali podobné holuby. Prirodzene s osobitnými znakmi samostatného plemena. Pre lepšie zvýraznenie ich zatriedenia sme použili všeobecne zaužívané názvoslovia.
. Slovenský gazdovský holub je len pracovný názov i keď úplne vystihuje jeho rozšírenie a chovateľské zameranie. Na rozdiel od svojich pokrvných príbuzných je na rozhraní medzi obrami a úžitkovými holubmi. Nakoľko je telesne o niečo málo menší, predstavuje plemeno, ktoré je možné skôr zaradiť do skupiny úžitkových holubov.
Charakteristickým znakom tejto triedy je väčšia postava, ale nie ako by sa predpokladalo obrovská. Na našom území chované holuby mali nohy vždy zarastené dlhším perím, pritom nebolo to prekážkou pre dobré lietanie. Na hlave chýbal chochlík. Ostatne to bol hlavný rozpoznávací znak od podobných plemien. Plodnosť bola tiež vynikajúca a tucet mäsitých mláďat od jednej páry počas sezóny nikoho neprekvapovala. Používali sa na gazdovské kuchárske špeciality. Prirodzene najkrajšie exempláre sa nechávali na ďalší chov.
Ako malý chlapec som ich vždy obdivoval, lebo mali v sebe niečo zaujímavé, okrem iného vynikali temperamentom, čím vzbudzovali náležitú pozornosť. Obyčajné holuby sa im nemohli rovnať. Plné života, rady preletovali a často menili svoje miesto. Ľudovo ich nazývali: „ Papučiare“, pre svoje charakteristické operené beháky.
Neskoršie v mojom mládeneckom veku ich bolo už poskromnejšie, ale predsa kto chcel, mohol ich vidieť na sedliackych dvoroch. Nakoľko som často pracoval na vidieku a navštevoval som domáce usadlosti, nebolo zriedkavosťou, že ich prítomnosť a existenciu som všade sledoval. S mnohými pamätníkmi som na túto tému diskutoval a to ma utvrdilo v názore, že tieto holuby u nás existovali a mali domovské právo, respektívne si zaslúžia, aby sme im venovali pozornosť.
. Chovali sa všade vo vidieckych osadách, majeroch a dokonca aj tam, kde boli grófske pozemky. Málokto však vie, že aj v blízkosti nášho hlavného mesta, konkrétne Bratislava – Rusovce, v obci ktorá má dlhú históriu, sa podobné holuby tiež chovali.
Podľa historických údajov v Rusovciach sídlila v dávno v minulých dobách rímska posádka. Obraný tábor Gerulata bol archeologicky už dávnejšie objavený. Na jej základoch bol v 13. storočí postavený hrad Uruzwar. Neskoršie kúpili tieto objekty Zicziovci a vybudovali na tamojšom pozemku krásny zámok. Ďalšími majiteľmi týchto nehnuteľností sa stali v roku 1872 Henkelovci. Najznámejší Hugo bol vášnivým milovníkom koni. Ten založil a vybudoval v blízkosti zámku svetoznámy žrebčín. Takmer 200 týchto krásnych zvierat bolo tam chovaných. Boli určené pre potreby rakúskej armády. Odtiaľ sa kone vyvážali do celej Európy. Keď sa tade prehnali turecké hordy a zastavili sa až pri obliehaní cisárskeho mesta Viedne, to dalo za vznik v tejto oblasti aj chovu týchto holubov.
Poslednými majiteľmi tohto sídla boli Lónayovci. Mimoriadne starostlivá majiteľka Štefánia, belgická princezná to všetko do vojny spravovala. Pre osadníkov bola veľká česť pracovať v jej službách.
Ako to všetko súviselo s týmito holubmi je v celku dostatočné deklarované. Mnohí čeľadníci sa venovali koňom a iným domácim zvieratám. Prirodzene aj holuby patrili k tejto zábave. Obrok alebo obilniny zostatkové po kŕmení koni sa nezahadzovali, ale boli holubmi zúžitkované. To všetko jedno na druhé naväzovalo a malo zmysel. Tak isto proti mandelinke zemiakovej sa nebojovalo chemikáliami, ale s divoko sfarbenými americkými morkami, ktoré sa celý deň pásli na poli a ničili tento hmyz. S týmito historickými tradíciami a zaujímavosťami som sa oboznámil pri debatách s bývalými zamestnancami poslednej majiteľky zámku.
Posledné holuby som zaregistroval pri Bratislave – v Jarovciach v neďalekej obci u pána, ktorý sa celý život venoval týmto milým holubom. Veľmi som bol prekvapený s akou vitalitou preletovali zo strechy na holubník. Nezabudli pri tom ešte aj vyhľadávať obilniny na poli, čo v roku 1984 bola tak povediac rarita. Pri dnešných holuboch je to takmer zriedkavosť.
Podľa jeho tvrdenia, mal týchto operencov aj jeho otec a dedo. Pritom chovateľ už vtedy bol v pokročilom veku. To potvrdzuje len skutočnosť, že celé generácie si predávali tieto krásne tradície. Kde sa podeli tieto holuby alebo ešte snáď nachádzajú je ťažko zistiteľné.
Kolektivizáciou poľnohospodárstva nadobro zanikli. Nie preto, že sa nevedeli prispôsobiť, ale necitlivým prístupom človeka. Pri proklamovaných názoroch: „ Ani zrnko nazmar „ a označení za škodcov vtedajších polí boli v jednom balíku vyradený zo spoločnosti úžitkových zvierat. Málokto vedel s vtedajších činiteľov, aký osoh robili na poliach. Preto sa nikto neodvážil nič urobiť proti tomuto nariadeniu. Pri tom naturálny systém prideľovania obilnín nestačil ani na krytie potreby domácich zvierat a tak sa šetrilo. Na ich záchranu vtedy nebola správna doba a časom sa z našich myslí nadobro vytratili.
V Dunaji odvtedy veľa vody pretieklo. Prešlo takmer 30 rokov od popísaných rozhovorov a na tieto holuby sa takmer úplne zabudlo. Pamäť však neklame a spomienky sa vždy vracajú.
Tak ako zmizli z bývalého žrebčinca krásne kone nevedno kam, vytratili sa aj holuby. Určite sa chovali aj inde v iných regiónoch, vo veľkostatkoch, majeroch alebo usadlostiach. Málo je však tých, kto sa zaoberá touto problematikou z dôb monarchie a začiatku založenia nášho štátu. Preto aj informovanosť našich holubiarov z tohto obdobia je minimálna.
Slovenský gazdovský holub má pôvod a krvnú skupinu z dávno dovezených tureckých holubov. Po ktorých zdedil tvary tela a úžitkové vlastnosti. Pokrvne je blízky k podobným holubom chovaným u našich južných susedov. Ako sa najlepšie dopracovať k týmto operencom, predkladáme osvedčený a úspešný spôsob kríženia.
Prirodzene to vyžaduje chodiť po výstavách, burzách a hľadať potrebné holuby. Navštevovať najlepších chovateľov a vyberať jedincov s pozitívnymi znakmi pre naše plemeno. Niekedy neštandardný holub z použitého plemena má cenu zlata pri takomto šľachtení. Len tak sa dopracujeme k želateľnému výsledku.
Hovorí sa že trpezlivosť ruže prináša. Pri zadovážení vhodných holubov to platí dvojnásobne. Pre začiatok zostavenie niekoľkých chovných párov je úplne dostačujúce.
Maďarského obra je potreba použiť ako základ. Hľadať holuby v zásade bez chochlíka. Vzájomne ich krížiť a chovať podľa možností v čistokrvnej plemenitbe. Nakoľko táto pernatá ozdoba sa len veľmi ťažko u potomstva vytráca. Tu je potrebná prísna selekcia. Na občerstvenie krvi použiť kríženie s jednofarebnými, bez chochlíka holuby. Napríklad českú alebo sázsku čajku, prípadne iné podobné plemená. Farebne zladiť všetky rázy. Pri štítových kresbách v podobnom garde treba páriť čisto biele holuby so štítovými. Dosiahne sa s tým menší vzrast a pôvodná veľkosť u nás chovaných holubov. Proklamovaná lietavosť a vyhľadávanie rastlinných semien v prírode sa ale ťažko podarí obnoviť. Nakoľko takmer všetky úžitkové plemená stratili túto schopnosť. Ako hlavná príčina tohto fenoménu sa považuje dnešný spôsob chovu.
Priam zarážajúco pozorovať súčasné zatváranie a skoro až väznenie holubov vo voliérach, čo nemá nič spoločné z ich spôsobom života a slobodného preletovania. Tieto vtáky nie sú kanáriky alebo papagáje, ale vysoko domestikované zvieratá. Majú rady svoj holubník a vedia sa tam vždy vrátiť. To by si mali novodobí holubiari uvedomiť. S tým spojené zdravotné a rozmnožovacie problémy sú zrkadlom odklonu ľudí od prírody. Pri takomto spôsobe chovu najviac trpia tieto ušľachtilé vtáky.
Ako najlepšie podchytiť obnovu pôvodných plemien holubov je téma na dlhú diskusiu. Snáď cez Internet prepojiť všetkých tých, čo o takúto činnosť budú mať záujem. Ostatne len radoví chovatelia, ale so správnym zanietením môžu regeneračným šľachtením vytvoriť to čo tu už bolo raz vytvorené.