XXX.XXX.2.154
S L O V E N S K Á S O V I Č K A
Pri hľadaní podkladov pre tento článok som dospel k názoru, ako u nás málo ľudí pozná naše dejiny. Takmer ich vôbec nezaujímajú. Zrkadlovým obrazom tohto stavu je aj naše holubiarstvo, ktoré v dobe socializmu stratilo úplne prepojenie na minulosť. Nevie sa z toho spamätať dodnes. Chceme to aj týmto príspevkom napraviť.
Nechceme to prirovnávať k starým chybám, ale niekedy to tak vyzerá, že v chovateľských organizačných štruktúrach sa nikto nezaujíma o túto problematiku. Akoby história a tento veľký nedostatok aj v oblasti chovaných plemien holubov na našom území neexistovali. Máme síce k tomu vytvorený orgán, ale bez snahy sa tým zaoberať. Potom o holubacích plemenách ktoré tu existovali sa nič nevie. Pokiaľ sa aj niečo napíše v tomto smere, reakcia zodpovedných ľudí na túto tému je neadekvátne opačná, skôr v zmysle ako nebolo a netreba. Komu to takto vyhovuje, len ťažko možno otvorene komentovať. Ostatne je všeobecne známe, že tam kde my stojíme, druhí idú míľovými krokmi dopredu. Nečudo, že v počte národných plemien sa okolitým štátom nemôžme ani rovnať.
Nebolo by správne to takto ďalej nechať. Preto je potrebné verejnosť o týchto historických skutočnostiach informovať. Ďalšie generácie holubiarov musia dostať presnú správu o pôvodných plemenách, ktoré sa tu držali, keď už súčasná administratíva je k tomu ľahostajná. Zaniknuté plemená holubov tiež patria do kultúrnej dedičnosti každého národa. Sovičky sa zaraďujú k tým najvzácnejším. Pretože sa v minulosti u nás v značnom množstve chovali, mali v našom holubiarstve silné zastúpenie. Až také, že patrili k najrozšírenejším malým plemenám za Rakúsko – Uhorska.
Sovičky nielen že sú mimoriadne krásne, ale sú aj veľmi prítulné. Pretože ich hlava pripomína tvár sovy a tá sa odjakživa považovala za vtáka múdrosti, si získali úctu a srdcia mnohých chovateľov.
Za ich pravlasť sa považuje Čína, kde za dynastie Ching / čítaj Čing / bola civilizácia v tejto časti svetadielu v každom smere najrozvinutejšia. Ku kultúrnemu dedičstvu tiež patrili aj holuby. Prvé písomné správy o nich pochádzajú zo 14. storočia ako čarovne krásne holuby, ktoré skrášľovali záhrady bohatých mandarínov. Títo na príkaz cisárskeho dvora, spravovali rozsiahle územia vtedajšieho mocnárstva.
Chov týchto zvláštnych holúbkov mal svoje špecifické podmienky. Napríklad v Pekingu mohli ich držať len zvlášť na to poverení ľudia pri obvode Zakázaného mesta v takzvaných Hutangoch / štvrte /, do ktorých bez povolenia sa nesmelo vstupovať. Boli strážené obrovskou 300-tisícovou armádou. Táto mala 8 vojenských bataliónov a bola podriadená cisárskemu dvoru. Okrem toho, že dohliadala na prísny zákaz vstupu do paláca, ochraňovala aj celý Peking.
Chovatelia týchto holubov museli mať nielen vycibrený hudobný sluch, ale dobre ovládali aj chovateľské umenie. To čo tam predvádzali títo pernatí krásavci je až neuveriteľné. Celé spevokoly týchto ušľachtilých vtákov lietalo nad cisárskym mestom. Na trupe teľa mali pripevnené rôzne ladené píšťaly, ktoré vydávali počas preletov mnoho oktánové melódie, ale vždy harmonicky zladené. Podľa dennej časomiery. To všetko sa dialo v dobách, keď v našej časti sveta sa o domácich holubov vedelo ešte veľmi málo. Tieto tradície v tejto vzdialenej krajine pretrvávajú dodnes.
Arabskí moreplavci dávno pred príchodom kresťanov udržiavali obchodné styky s týmito končinami sveta. Odkiaľ sa tieto holuby dostali do islamských teritórií. Tam ich ďalej zveľaďovali a prispôsobili svojim požiadavkám.
Pri archeologických vykopávkach boli už v dávnych dobách vyobrazené v Perzii, Mezopotámii, v Sýrii a Tunise. V Egypte ich uctievali kultovo. Chovali sa aj v iných moslimských krajinách. Neskoršie si získali veľkú obľubu v Otomanskej ríši. Preto s určitosťou možno tvrdiť, že práve odtiaľ sa dostali aj k nám a ostatných časti starého kontinentu. Zaznamenané boli dve cesty šírenia.
Jedna viedla počas tureckých nájazdov v 16. storočí z Orientu. Cez Bosporskú úžinu sa dostali prostredníctvom obchodníkov až na náš kontinent.
Otomanský sultanát v dobe najväčšieho rozkvetu bola obrovská ríša siahajúca od severoafrických teritórií, ďalej zaberala takmer všetky arabské územia, až po východnú časť starého kontinentu. Nechýbalo veľa a bolo by obsadené celé európske teritórium, nebiť porážky tureckého námorníctva pri ostrove Lepante kresťanským loďstvom v Stredozemnom mori. Len to zastavilo ich expanziu. Balkánske krajiny a národy najviac trpeli ich útlakom. Niektoré z nich prešli na islamskú vieru. Hranice týchto veľkých. území siahali až do Slovenska a končili na Morave.
Osmanskí vladári mali v područí mnohé národy. Všade, kde pôsobili turecké vojská, si presadzovali svoje zvyky. Práve v týchto dŕžavách sa tešili najväčšej obľube tieto holuby. Obchodníci s tovarom, predávajúci rôzne komodity medzi ktorými nechýbali ani tieto holubárske klenoty. Pre svoju krásu, si získavali stále viac chovateľov. K nám sa dostali počas vládnutia tureckého mocnára Sữleymana.
Turecko sa v novoveku považuje za kolísku týchto holubov. Nielenže sa tam doteraz chovajú, ale ich domáce plemená dali za vznik ďalším na starom kontinente.
Turecké sovičky sa podieľali na vzniku holubov hlavne vo východnej a strednej, aj niektorých plemien v západnej Európy. S naprostou určitosťou možno tvrdiť o dvoch základných skupinách, ktoré priamo vytvorili dve vývojovo odlišné rady plemien holubov. Možno ich rozdeliť na krátkozobé a stredozobé sovičky. Líšia sa len v malých detailoch, hlavne v dĺžke zobáka a v tvaroch teľa. V Turecku vynikali v tých časoch dve známe plemená.
Anatolské sovičky sa zaradili do prvej podskupiny. Považujú sa za prapôvodné a mimoriadne krásneho zovňajšku. Mali plnšie hlavy, veľmi príťažlivých tvarov a krátky tupý zobák.. Telo bolo zaoblených tvarov, ale miniatúrnych rozmerov. Niektoré mali zarastené beháky. Vyskytovali sa jednofarebné a štítniky, s farebným a čisto bielym chvostom.
V Turecku sa Anatólia považuje za vyhľadávanú turistickú destináciu, s krásnymi piesočnatými plážami pri Stredozemnom mori. Odtiaľ dovezené holuby sa podieľali na vzniku mnohých známych plemien.
Orientálne sovičky tiež pochádzajú z týchto teritórií a sú ich priamymi príbuznými. Krásne blondinety, satinety, domina a turbitiny sú ukážkou dokonalých postáv a prekrásnych kresieb. Najviac boli rozšírené medzi chovateľmi.
Poľske sovičky sú k nám najbližšie. Hádam sú posledné v našom geografickom pásme v pôvodnom prevedení, i keď časom podstúpili kozmetické úpravy v niektorých znakoch. Sú priamymi príbuznými tureckým holubom, ktoré ich v tejto vzdialenej krajine volajú Bango.
Nemecké sovičky patria tiež k excelentným holubom. Majú výrazne zaguľatenú hlavu, s krátkym a tupým zobákom. Beháky nemajú operené. Vznikli krížením domácich holubov a anatolskych. Chovajú sa jednofarebné a v kresbách štítovej a farebnochvostnej.
Ďalšiu skupinu tvoria stredozobé sovičky. V Turecku majú silné zastúpenie.
Smyrnanské respektívne aidinské sovičky tvoria druhú podskupinu. Dostali meno podľa tohto historického mesta v Turecku. Telesne boli stredne veľké, hladkonohé, s hranatejšou hlavičkou, ktorá v čelovej časti prechádza do stredne dlhého a mierne tupšieho zobáka. Niektoré mali aj lastúrové chochlíky. Vyznačovali sa aj dobrými letovými vlastnosťami. Vyskytovali sa v kresbách domino, štítovej a celofarebné. Dali za vznik viacerým plemenám.
Staronemecké a aachenské sovičky sú toho príkladom. Majú stredne dlhý zobák a sú v štítovej kresbe v základných farbách.
Holandské sovičky sú podobné predošlým. Kresby sú modro štítovej. Podobne, ale aj viac farebné sú francúzske.
Talianske sovičky vznikli z tureckých holubov zo Smyrny a modenských sliepočiek. Po druhom plemene zdedili vyššie nasadené nohy a chvost. Farebne vynikajú nad ostatné plemená.
Dovoz a šírenie plemien sovičiek sa uskutočňoval pri vojnových konfliktoch. Všetko ostatné potom už presadili obchodníci so vzácnym tovarom. Málo je známe, že práve z afrického kontinentu plemená holubov tejto skupiny boli východiskovým materiálom pre ostatné plemená na západe starého kontinentu.
Druhá vetva šírenia viedla cez Gibraltársky prieliv, počas nájazdov Berberov a Maurov, týchto arabských dobyvateľov.
Keď Berberi a neskoršie aj Maurovia dobyli celú severnú Afriku obrátili svoju pozornosť na starý kontinent. Obrovská arabská armáda vtrhla do južných oblastí Pyrenejského poloostrova. Niekoľko storočí okupovali územia terajšieho Katalánska. Moslimské zvyky sa dlho dodržiavali v kresťanskom Španielsku.
Egyptské a tuniské sovičky boli dovezené sem a tu ďalej zošľachťované. Odlišujú sa od seba tak, že jedny majú guľatejšiu a druhé hranatejšiu hlavu. Rozdiel je aj v krátkom a stredne dlhom zobáku u oboch plemien. Mali výrazný vplyv na vývoj tejto skupiny holubov. Na báze týchto dovezených sovičiek sa vyšľachtilo niekoľko plemien.
Španielske sovičky-Figurity vznikli krížením domácich a tuniských holubov. Toto krásne plemeno si len v posledných rokoch získava veľa chovateľov.
Nakoľko v jednom období španielskemu kráľovstvu patrilo aj časť územia Nizozemska. Obchodnými a námornými cestami sa tam dostali aj tieto holuby. Odtiaľ do Anglicka a Francúzka. Na Britských ostrovoch sa veľmi rozšírili.
Anglické turbity sú typickými predstaviteľmi sovičiek. Majú pôvod z španielskych a tureckých holuboch. Charakteristické elipsovité hlavy s chochlíkom a malé zavalité postavy, to je typické pri týchto holuboch. Vyskytujú sa v základnej farbe čisto bielej, len štíty krídiel sú farebné.
Anglické sovičky sú ešte menšie, s prekrásne guľatou hlavou. Egyptské sovičky tam mali veľký vplyv. Vyskytujú sa v celofarebné, v tmavom a svetlom odtieni.
Prirodzene známe sú aj ďalšie plemená tejto skupiny. Majú však len lokálny charakter. Nás však zaujíma u nás chované holuby.
Nato, aby sme vôbec mohli niečo napísať o histórii týchto holubov u nás, bolo potrebné preštudovať dejiny holubiarstva nielen našich, ale aj v okolitých štátoch. Tam vedú stopy ich popisu. Nakoľko sme žili v jednotnom štátnom zoskupení ich výskyt bol geograficky skoro totožný. Dospeli sme k náležitým záverom.
Za Rakúsko-Uhorskej monarchie boli sovičky veľmi vyhľadávané. Mali exkluzívne chovateľské postavenie. Vyžadovali však mimoriadnu starostlivosť a perfektnú výživu. Nie všetci si mohli dovoliť chovať tieto pernaté klenoty.
Chceme sa zaoberať touto problematikou a presvedčiť chovateľskú verejnosť o ich existencii a tradíciách chovu týchto holubov v regiónoch a mestách Slovenska. Chovatelia nech sa popasujú s touto problematikou a posúdia opodstatnenosť tohto tvrdenia.
Sovičky ako také boli u nás od nepamäti chované. Patrili vôbec k najstarším chovaných plemenám. Takmer isto možno tvrdiť, že u nás boli veľmi rozšírené. Chovali sa všade tam, kde boli silné manufaktúrne cechy ako bane, hutníctvo a zlatokopectvo. Mestá Rožňava, Zvolen, Kremnica, Banská Štiavnica, Nové Zámky, Nitra, ale aj inde sa pýšili ich výhradným domovským právom. Hovoríme pritom o období v 19. storočí. Prevažne živnostníci, remeselníci a banskí úradníci sa im s láskou venovali.
Slovensko má s týmito holubmi dlhú tradíciu. Chceme chovateľskej verejnosti týchto malých krásavcov popísať a tak priblížiť ich morfologické tvary. Ako predtým vyzerali na základe historických popisov. Bez toho nemožno ďalej napredovať.
Holuby - sovičky sa u nás po príchode tureckých dobyvateľov rýchlo udomácnili. Táto náklonnosť k týmto operencom, sa udržiavala hlavne u vyšších spoločenských vrstiev. Nakoľko chov sovičiek sa považoval za niečo viac, ako držanie ostatných holubov, ktoré sa predtým označovali len ako turecké holuby. Od dnešných sovičiek sa značne odlišovali. Predovšetkým svojimi rozmermi. Pre lepšie rozlíšenie od súčasných plemien sovičiek im dáme pracovný názov, ktorý bude najlepšie vystihovať výnimočnosť týchto pernatých krásavcov.
Slovenské krátkozobé sovičky anatolského typu mali guľatú hlavu. Čelo v klenutom profile prechádzalo do krátkeho a tupého zobáka. Prioritným znakom bolo miniatúrne telo a to treba zdôrazniť, ktoré len dokresľovalo celkovú príťažlivosť. Vyskytovali sa v základných farbách ale aj v štítovej kresbe. Po letovej stránke veľmi nevynikali.
Milovníci týchto holubov si najviac cenili malé rozmery, zaoblené telesné tvary, s krásne formovanou hlavou. Nesmel chýbať jemný lalok, ktorý vychádzal z koreňovej časti zobáka a končil v hornej tretine krku. Náprsenka na hrudi patrila k výrazným pernatým ozdobám. Veľkosť a hustota tohto peria bola najväčším kritériom kvality holubov.
Chovatelia, podľa starých údajov používali na vylepšenie telesných tvarov indiániky. Najskôr cyperské, ktoré úplne zmenili tvar a profil hlavy týmto holubom. Vzájomným krížením už vtedy s existujúcimi plemenami, vznikli s krásne guľatými hlavami dnešné sovičky.
Slovenské stredozobé sovičky smyrnanského typu predstavovali úplne inú kategóriu. Mali predovšetkým hranatejšiu hlavičku a šikmé čelo. Zobák bol stredne dlhý, hrubší a mierne sklonený. Dĺžka teľa sa vyžadovala stredná, ale štíhlejšia. Na tyle zvyčajne mali chochlík. Nie však všetky. Chovali sa vo svetlých farbách. Najviac strieborné s modrastým nádychom a čiernym pruhovaným. Podobné im boli plavé s červenými, hnedými a žltými pruhmi na krídlach. Zriedkavé boli biele s tmavým chvostom a koncami krídel.
Letové vlastnosti sa považovali za výborné. Kŕdle týchto holubov lietali znamenite a aj orientačné schopnosti boli obdivuhodné. Preto aj strata zaletených jedincov bola minimálna.
Slovensko bolo známe v záľube športových holubov. Popularita týchto krásavcov bola na vysokej úrovni. Pri porovnaní s okolím oveľa vyššia. Radovo viac ako u našich západných susedov. Tieto chovateľské rozdiely pretrvávajú do súčasnosti. Vždy sa označovali ako sovičky. Ostatne tento názov je zaužívaný takmer v celej kontinentálnej Európe.
V Čechách a na Morave bolo iné rozloženie plemien. Zrejme pod vplyvom nemeckého chovateľstva, tam prevládali hrvolaté a kresbové plemená. Na rozdiel od nás, mali názov racky. Charakterizuje to prirovnanie ku kresbe k vtákom, ktoré dobre lietali. V odbornej literatúre sa spomínali len okrajovo. Hlavne na Ostravsku a v ďalších baníckych mestách. Skromnejšie sa vyskytovali v iných oblastiach.
Hádam najväčšiu ranu dostali tieto holuby v 20. storočí. Keď začala Prvá svetová vojna a jej katastrofálne dôsledky. Monarchia sa rozpadla a právny systém sa dlho formoval. Nemci, Maďari, Slováci a iné národy sa nadobro rozdelili. Na holuby sa takmer zabudlo. Veľká povojnová bieda mala za následok zdecimovanie mnohých plemien. Nevynímajúc z toho aj tieto holuby. Najkrajšie pôvodné chovy sovičiek veľmi poklesli.
Potom nasledovali ďalšie pohromy. Veľká hospodárska kríza v 30. rokoch mala priam nebývalé rozmery. Mnoho ľudí bolo bez zamestnania alebo chodilo za prácou do ďalekého zahraničia a boli rady, že nejakú našli. Vplyvom veľkej migrácie ľudí sa menili aj chovateľské zvyky. To malo za následok dovoz z cudziny nových plemien holubov. A tak naše holubiarstvo podstúpilo radikálnu zmenu. Na pôvodné holuby sa takmer zabudlo. Snáď len silou vôle sa ako jediné v stredoeurópskom regióne zachovali v Poľsku.
K dovezeným plemenám patrili aj sovičky. Veľmi obľúbené medzi anglickými a francúzskymi chovateľmi.
Po skončení Druhej svetovej vojny sa k nám exportovalo veľa plemien. Medzi nimi aj orientálne sovičky a anglické turbity západného typu. Tieto mali úplne iný zovňajšok a tvary teľa. Predovšetkým boli oveľa robustnejších proporcii a väčších telesných rozmerov. Od našich typov sovičiek sa diametrálne na prvý pohľad odlišovali. V každom prípade sme začali kopírovať tieto trendy, bez snahy zviditeľniť naše holuby. Holubiari u nás sa výlučne zamerali na tieto aktivity. Presadzovali sa len dovezené plemená, bez záujmu o pôvodné sovičky. Postupne nahradili naše, ľudovo povedané, úplne ich prevalcovali Len málo chovateľov zostalo pri pôvodných holuboch.
Približne na prelome 50 až 60 rokoch minulého storočia bolo možné ešte v niektorých chovoch vidieť naše typy malých holubov. Ale aj tie na výstavách neuspeli. Možná, že vtedy niekto nesprávne rozhodol a to stačilo. Nerozumným konaním a uprednostňovaním západného typu holubov v našich chovoch úplne zanikli. A tak skončila jedna legenda u nás chovaných krásnych holubov, ktoré pri troške snahy sme mohli zaradiť medzi národné plemeno. Tak ako to urobili v Poľsku.
Doba sa zmenila a súčasné holubiarstvo ide razantnými krokmi dopredu. Znova sa do popredia dostávajú historické súvislosti aj s plemenami holubov. Ktoré dávno existovali, ale nesprávnym konaním zanikli. Prečo sa nesnažiť o ich obnovu. I keď už nie v úplnom pôvodnom prevedení. Nakoľko i kritéria pomyselných hodnosť sa zmenili. Preto vracať sa k pôvodným morfologickým znakom holubov nič neprinesie. Len veľmi málo miesta tam ostalo pre staronové plemeno. Navrhnúť však niečo mimoriadne, čo by pripomínalo dávnych predchodcov, ale s osobitnými tvarmi teľa, čo iné holuby nemajú, by malo nádej a perspektívu sa presadiť.
Šľachtenie sa považuje za zábavu. Obzvlášť vtedy, keď je vytvorený model a predstava, ako majú vyzerať tieto holuby. Potom už nič nebráni v základom krížení vybratých plemien. Zámer je jednoznačný. Znova obnoviť pôvodné holuby celofarebné a štítovej kresbe.
Originálnu anatolskú alebo bango sovičku krížiť s berlinskym krátkozobým letúnom je prvoradé. Prvé dve možno získať len z Turecka. Okrajovo použiť egyptskú sovičku malých rozmerov. V ďalšom pokračovaní selektívne vyberať jedincov s krásne zaguľatenou hlavou, krátkym zobákom, výraznou náprsenkou a spustenými krídlami.
Pokiaľ by sme sa rozhodli šľachtiť a zháňať základný chovný materiál, musíme byť veľmi obozretný. V zásade treba vylúčiť sovičky amerického, anglického a niektoré typy nemeckých holubov z požadovaných plemien. Poväčšine sú to robustnejšie holuby, ktoré sa do našich sovičiek vôbec nehodia. Nakoľko majú v sebe krv Schow antwerpov. Naše boli vždy malé až miniatúrnych rozmerov. Tento typ treba sledovať a hľadať vhodných jedincov.
Nemožno taktiež zabúdať na stredozobé sovičky, ktoré treba tiež zreštaurovať. Patrili svojou eleganciou ku holubárskym klenotom a so známkou najvyššieho ocenenia Bude potrebné stanoviť presné parametre aj tohto plemena Ako sa k nim dopracovať, by malo byť bez problémov. Najlepšie krížením španielskych sovičiek - figurít a českých letúnov.
Všetko sa dá realizovať pri pozitívnom naladení človeka. Selekcia a vzájomné párenie najlepších jedincov je nevyhnutná. V každom prípade z tohto spojenia vzniknú požadované holuby. V podstate je to krásna zábava. Doba šľachtenia sa odhaduje na päť rokov.
Sovičky sú kreatívne holuby. Pre svoje telesné tvary a kratučké zobáčiky potrebujú špecifické podmienky. V zásade sa nemajú držať s inými plemenami, hlavne nie dlhozobými. Zrnoviny sa vyžadujú drobné, v čo najpestrejšom zložení. Odchov vlastných mláďat je trochu komplikovanejší. Neproblémový býva prostredníctvom náhradných rodičov. Inak treba použiť umelú výživu. To by však nemalo nikoho odradzovať. Skôr naopak, inšpirovať.
Chov sovičiek podľa svetovej klasifikácie patrí do kategórie s hodnotiacou známkou „ Naj „ alebo super trieda. Každý kto s nimi začne, spozná ich kvality. Stante sa aj Vy chovateľmi týchto čarovne krásnych holubov. Neoľutujete.
-pk-
Kresba : 1/ Slovenská krátkozobá sovička -pk-
S L O V E N S K Á S O V I Č K A
/ N á v r h /
ŠTANDARD:
Veľkosť obrúčky : 7.
Skupina : Sovičky.
Pôvod : Slovensko.
Charakteristika : Nádherne tvarovaný, výstavný typ holuba, malého vzrastu,
s mimoriadne príťažlivým zovňajškom. Chovateľsky preferovaná je
krásne zaguľatená hlava, resp. krátky zobáčik a výrazná náprsenka na
hrudi. Patrí k najnáročnejším holubacím plemenám. Má pôvod
v Oriente.
Poradie dôležitosti
Znakov : a/ Hlava, zobák, nadnozdrie, oči, obočnice, pernatá náprsenka.
b/ Postava, postoj, harmónia telesných tvarov.
c/ Kvalita farby, kresby, operenia, kondície, zdravotný stav.
Kresba a farba : Chová sa v základných farbách ako celofarebná čierna, červená, žltá a
modrá. Ďalej štítová s farebným resp. čisto bielym chvostom vo všetkých farebných prevedeniach, v četne medzi farieb s príslušnými kresbovými kreáciami., resp. s farebnými pruhmi na krídlach a tmavým vencom na krku a hlave.
Veľkosť a postava : Menšia ako stredne veľká, od hrvoľa po koniec chvosta 20 – 22 cm
dĺžky, vzpriamenej postavy s držaním chvosta nad krídlovými letkami. .
H l a v a : Výrazná, k telu primerane veľká, v tvárovej časti sa mierne zužuje,
dĺžka temena sa rovná jeho šírke, temeno má takmer guľovitý tvar a
oblúkovito prechádza do čela. V podobnom prechode smeruje do
tyla a plynulo splýva s krkom. Čelo je klenuté, vysoké a široké,
takmer bez prerušenia v mierom zúžení prechádza do zobáka.
Z o b á k : Má klinovitý tvar, je výrazne krátky, dobre uzavretý, šikmo držaný,
dĺžky 5 – 8 mm, voskovobledej až tmavosivej farby. Ústna štrbina smeruje do stredu oka.
O b o č n i c a : Dvojobrúčkovaná, jemná, nevýrazná, voskovobledej až tmavosivej
farby.
O č i : Výrazné a živé, vždy oranžovej farby. Pri štítovej kresbe tmavé.
Nadnozdrie : Malé, srdcového tvaru s hladkým povrchom, v strede predelené.
Krk : Stredne dlhý, v šijovej časti dobre klenutý, smerom k hlave sa
zužujúci, s viditeľným lalokom, držanie má vzpriamené, v prednej
časti sa nachádza náprsenka veľkosti 2-4 cm.
Prsia : Mierne vypnuté dopredu s dobre vyvinutým svalstvom.
Chrbát : V pleciach primerane k telu široký, smerom k chvostu klesajúco sa
zužujúci, s rovinou zviera približne 40 stupňový uhol.
Krídla : K telu priliehajúce, nedosahujú koniec chvosta, tesne uzavreté
krídelné letky sú spustené pod chvostom.
Chvost : Pozostáva z dvanástich kormidlových pier, je dobre uzatvorený,
mierne zošikmený v pokračovanej línii chrbta, optimálne ak je
držaný do výšky vodorovnej roviny.
Nohy : K telu primerane stredne dlhé, originálne holuby majú hladké beháky,
prípustná je však aj varieta operená s krátkym hustým perím. Pazúriky
súfarbyzobáka. Postoj : Elegantný, nápadný, s výrazom pohotovosti.
Vyraďovacie
Chyby : Príliš veľká postava, hlava a zobák v tvare obyčajného holuba,
nosenie krídiel na chvoste, oči lomené alebo každé inej farby,
chýbajúca náprsenka, ďalšie iné navyše pernaté ozdoby na tele od
uvedeného v opise, zlý kondičný a zdravotný stav.
Veľké chyby : : Hranatá, elipsovitá a úzka hlava, nízke a málo široké čelo, bez
klenutia, hranaté alebo rovné temeno hlavy, zobák nápadne dlhý,
úzky a málo klinovitý s príliš rovným postavením, oči inak zafarbené
ako udáva štandard, obočnica príliš široká, hrubý a krátky krk,
nesúmerne alebo slabé šabó, krídelné letky čiastočne držané na
chvoste, príliš široký a strechovitý chvost, veľmi krátke alebo dlhé
beháky, pri variete papučatej operenie dlhým supím perím.
Malé chyby : Menej výrazná hlava s nižším a málo klenutým čelom, mierne
prekrvené oko, silnejšia postava a vodorovnejšie držané telo,
nepravidelná náprsenka, príliš nízko alebo nad výšku ramien držaný chvost, beháky slabo operené, drobné chyby vo farbe a v kresbe peria.
-pk-
