Zákoutí psího chování II – Separační úzkost
Separační úzkost, nebo také separační anxieta (SA), je problémové chování, s nímž se musela vypořádat slovenská kynoložka Bc. Veronika Simanová hned nadvakrát. Jak jsme již informovali v předchozím článku ‒ Zákoutí psího chování ‒ zpočátku to bylo po praktické stránce, kdy se začal tento neduh projevovat u její fenky Mulan. Podruhé, když stejný problém řešila se všemi souvislostmi po teoretické stránce – při zpracování a obhajobě bakalářské práce na košické Univerzitě veterinárního lékařství a farmacie. A protože se tímto problémovým chováním i nadále zabývá, požádali jsme ji o rozhovor.
Veroniko, kdy a proč nastal problém s vaší fenkou trpící silnou formou separační úzkosti?
Separačná anxieta je problémové správanie, ktoré sa u psa môže rozvíjať buď od šteňacieho veku, alebo môže v živote psa nastať situácia, ktorá odštartuje rozvoj tejto etopatie. V našom prípade sa jedná práve o druhú možnosť, kedy rozvoj separačnej anxiety u mojej sučky odštartovalo pravdepodobne presťahovanie sa. Práve takéto radikálne zmeny v živote psa môžu u niektorých jedincov predstavovať potenciálne exogénne rizikové faktory vzniku separačnej anxiety.
Jak jste si s tímto problémem poradila? Bylo to už v době studia na univerzitě?
Separačná anxieta sa u mojej sučky rozvíjala postupne. Do pomerne ťažkého štádia sa dostala v období, keď som bola v maturitnom ročníku. Vtedy som si začala hľadať bližšie infomácie o tejto etopatii hlavne v zahraničních zdrojoch, nakoľko slovenské zdroje mi neposkytovali adekvátne informácie potrebné k vytvoreniu terapeutického plánu.
Pre moju sučku som zvolila terapiu formou behaviorálnej modifikácie správania, na ktorú veľmi dobre reagovala a ktorá nám priniesla pozitívne výsledky. Postupnou desenzitizáciou a kontrapodmieňovaním sa mi podarilo v priebehu troch mesiacov dostať separačnú anxietu pod kontrolu.
Můžete přiblížit příčiny vzniku separační úzkosti?
Príčiny separačnej anxiety sa snažím rozdeľovať do dvoch skupín, a to na endogénne a exogénne rizikové faktory.
Čo sa týka endogénnych rizikových faktorov, vo výsledkoch mojej bakalárskej práce som pozorovala mierne vyšší výskyt separačnej anxiety u samcov a mierne vyššia incidencia bola viditeľná aj u kastrovaných jedincov. Zaujímavé boli aj výsledky ohľadom plemennej príslušnosti, kde najvyšší výskyt separačnej anxiety bol u krížencov, za ktorými nasledovala I. FCI skupina, IX. FCI skupina a III. FCI skupina. Toto sú teda rizikové faktory, ktoré vie človek ovplyvniť len minimálne.
Medzi exogénne rizikové faktory sa zaraďujú najmä zmeny v živote psa, ako napríklad presťahovanie sa, nový člen rodiny, zmena stereotypu alebo prežitie traumatizujúceho zážitku. Samozrejme, tieto udalosti dokáže mnoho psov bez problémov tolerovať, avšak u citlivejších jedincov môže dôjsť k rozvoju separačnej anxiety.
Máme-li štěně, kdy bychom mohli zaznamenat sklony k tomuto neduhu?
U šteniat sa vyskytuje prirodzená separačná anxieta, ktorú môže majiteľ pozorovať při prvotných pokusoch nechať šteňa o samote. Šteňatá ju manifestujú najčastejšie kňučaním. Dôležité je tu však podotknúť, že táto šteňacia forma separačnej anxiety by mala prirodzene odoznieť, pokiaľ je šteňa privyknuté bývať o samote. Ak sa však majiteľ nechá šteňaťom obmäkčiť do takej miery, že ho nebude chcieť nechávať o samote a bude ho brávať všade so sebou, podporí tým o správaním jej rozvoj. Dá sa preto povedať, že prejavy separačnej anxiety je možné pozorovať už u pomerne mladých jedincov, avšak při správnom prístupe sa dá u mladých jedincov toto problémové správanie ešte pomerne ľahko odstrániť. Samozrejme, nemôžeme to generalizovať a je potrebné uvedomiť si individualitu každého jedinca a rozdielny stupeň závažnosti separačnej anxiety.
Zároveň třeba podotknúť, že deštrukčné správanie u šteniat súvisí s exploračným správaním a taktiež s nudou, ak je šteňa ponechané doma o samote dlhšiu dobu. Pokiaľ majiteľ doma nachádza zničené veci, nejlepším riešením bude nahrať psa počas pobytu o samote a analyzovať jeho prejavy. Nemusí sa totiž hneď jednať o separačnú anxietu a problém môže byť vyriešený úplne jednoducho – poskytnutím stimulácie psovi prostredníctvom rôznych hračiek naplnených jedlom, ktoré presmerujú pozornosť psa, zabavia ho, unavia ho a znížia tak pravdepodobnosť výskytu deštrukčného správania.
Jak různě se separační úzkost projevuje?
V prítomnosti majiteľa sa separačná anxieta prejavuje najmä shadowingom, teda neustálym nasledovaním majiteľa. Pri odchode majiteľa sa k shadowingu pridružuje hyperventilácia, rozšírenie zreničiek a u niektorých jedincov i triaška (třesavka). Počas majiteľovej neprítomnosti sa u psov manifestuje najmä vokalizácia (kňučanie, štekanie, zavýjanie), deštrukčné správanie a únikové správanie. Pri návrate domov majiteľ u psa pozoruje preexponované vítanie a psovi trvá pomerne dlhú dobu, kým sa ukľudní.
Pre separačnú anxietu a jej diagnostiku je nápomocné poznať aj jej priebeh. Interval výskytu prejavov počas osamotenia je 10–30 minút po odchode majiteľa z domu.
Co dělat, abychom nepřispívali k jejímu rozvoji?
Zamedzenie stereotypu vie značne minimalizovať rozvoj separačnej anxiety. Rovnako i neutrálne lúčenie sa so psom a neutrálne zvítavanie sa. Ideálne je zvítať sa so psom, až keď je po našom príchode domov ukľudnený.
Větším oříškem asi bude přimět dospělého psa ke klidnému chování o samotě. Třeba v případě psa z útulku. Jak na to?
Samozrejme, vždy je lepšie problémovému správaniu predísť, ako ho u psa riešiť. V prípade psov z útulku, u ktorých je nám ich minulosť neznáma, môže byť separačná anxieta nemilým prekvapením, avšak jednoznačne netreba zúfať, pretože terapiou sa dá u každého psa toto problémové správanie vyriešiť. Čas, ktorý je potrebný na vyliečenie separačnej anxiety, je veľmi variabilný, závisí jednak od závažnosti separačnej anxiety, ako aj od jedinca samotného, a dôležitý je aj prístup majiteľa.
Pokiaľ majiteľ zodpovedne nasleduje terapeutický plán, dostavujú sa u psov výsledky v pomerne krátkej dobe, avšak treba si pamätať, že rýchle vyriešenie separačnej anxiety nie je pravidlom, a v prípade, že sa výsledky nedostavia okamžite, treba i naďalej trpezlivo pokračovať v terapii a tešiť sa aj z malých úspechov, ktoré nás budú postupne posúvať bližšie k nášmu cieľu. Základom pri riešení separačnej anxiety je preto trpezlivosť.
Najviac osvedčeným spôsobom terapie (nielen pre psy adoptované z útulku, ale pre všetky psy trpiace separačnou anxietou) je kombinácia behaviorálnej modifikácie správania a farmakoterapie.
Behaviorálna modifikácia správania sa zakladá na desenzitizácii jednotlivých podnetov, ktoré u psa spúšťajú úzkostné prejavy pri odchode majiteľa z domu a ich kontrapodmieňovaní.
Můžete blíže vysvětlit právě zmíněné pojmy?
Pri desenzitizácii postupujeme tak, že psa najprv vystavujeme veľmi slabým verziám podnetu, ktorý vyvoláva prejavy SA, a pokiaľ je pes kľudný, môžeme ho následne vystaviť o niečo intenzívnejšej verzii podnetu. Takýmto spôsobom psa postupne privykáme na dané podnety.
V kombinácii s kontrapodmieňovaním sa zároveň snažímevytvoriť na dané podnety u psa nové, nami požadované kľudné reakcie.
Pre lepšiu predstavu, ak prejavy SA u psa vyvoláva obliekanie sa pred odchodom z domu, začneme s desenzitizáciou tak, že najprv si oblečieme bundu a sadneme si napríklad do obývačky. Pokiaľ je pes nekľudný, počkáme, kým sa ukľudní, následne sa z bundy vyzlečieme. Kľudné správanie psa môžeme utvrdiť odmenou. Takéto cvičenia opakujeme, snažíme sa ich ale vykonávať nepredvídateľne, aby sme zamedzili vytvoreniu stereotypu. Chceme totiž dosiahnuť to, aby pes bral tieto podnety ako niečo úplne bežné, s čím sa môže stretnúť hocikedy počas dňa. Po určitej dobe by pes nemal na obliekanie sa pred odchodom z domu reagovať úzkostne, ale mal by kľudne ležať v pelechu, pretože bude vedieť, že dané podnety pre neho nepredstavujú hrozbu.
Keď je pes desenzitizovaný na dané podnety, nasleduje desenzitizácia a tréning odchodov z domu s postupným navyšovaním intervalov, kedy je pes ponechaný o samote. Na začiatku tieto intervaly trvajú len približne dve minúty, u niektorých jedincov dokonca i menej. Pokiaľ je pes počas tohto intervalu kľudný, čas osamotenia postupne navyšujeme. Za úspech sa pokladá prekonanie intervalu 30–45 minút, počas ktorého pes ostane o samote kľudný. Toto je totiž interval, v ktorom sa separačná anxieta u psa po odchode majiteľa manifestuje. Ak teda pes tento interval absolvuje bez príznakov separačnej anxiety, môžeme konštatovať, že terapia bola nastavená správne a zároveň bola i poctivo dodržiavaná zo strany majiteľa.
Rovnako dôležité je mať zvládnuté zvítavanie sa po príchode majiteľa domov. So psom sa treba zvítať čo najneutrálnejšie. Ideálne je počkať, kým sa pes ukľudní, a až vtedy sa neutrálne zvítať. Jednoznačne sa treba vyhnúť emocionálnym prejavom pri zvítavaní sa.
Z podporných foriem terapie sa u majiteľov tiež osvedčilo zvýšenie dennej aktivity psa, nechávanie hračiek naplnených jedlom na presmerovanie pozornosti psa počas pobytu o samote, ponechanie odevu s majiteľovým pachom, zapnutie rádia s relaxačnou hudbou pre psy alebo s nahrávkou hlasu majiteľa či anxiety wrap.
Zmínila jste také farmakoterapii. Mohla byste tuto formu terapie přiblížit?
V súčastnosti sú okrem antidepresív ako Clomicalm či Reconcile dostupné aj alternatívne farmaká ako napríklad Dog-appeasingpheromone alebo poniklec lúčny (Pulsatillapratensis). Je teda len na majiteľovi, po ktorom siahne, avšak vždy je potrebné konzultovať ich použitie s veterinárnym lekárom.
Co byste poradila majitelům psů, kteří milují své čtyřnožce, hlouběji se kynologií nechtějí zabývat, ale nekonečné štěkání osamělého pejska chtějí řešit?
Zamerala by som sa najprv na zistenie príčiny tejto vokalizácie. V prípade, že je štekanie spôsobené externými faktormi prostredia, ktoré psa stimulujú, môže byť takáto vokalizácia odstránená zamedzením prístupu psa k oknu alebo dverám. Pokiaľ sa jedná o vokalizáciu spojenú s komunikáciou s okolím, ak je pes v byte, môže pomôcť zatvorenie okien a zapnutie rádia, aby sme odhlučnili priestor, v ktoro msa pes nachádza. V prípade, že pes prejavuje vokalizačné prejavy z nudy, navýšenie prechádzok a ponechanie hračiek s jedlom by mohli tento typ vokalizácie tiež eliminovať. Ak sa však jedná o vokalizáciu spojenú so separačnou anxietou, jednoznačne odporúčam vytvoriť terapeutický plán a pomocou behaviorálnej modifikácie, farmakoterapie a podporných foriem terapie, ktoré som spomínala, pracovať na odstránení tejto etopatie.
Naznačila jste některé možnosti návyku psa na samotu, ale pokud by to někomu nestačilo, doporučila byste nějakou literaturu?
Pri riešení separačnej anxiety u mojej sučky som čerpala informácie najmä z publikácie od Maleny DeMartiny-Price: Treating Separation Anxiety in Dogs. Od tejto autorky odporúčam aj jej druhú publikáciu zameranú na danú problematiku Separation Anxiety in Dogs: Next Generation Treatment Protocols and Practices. Separačná anxieta a jej terapia je veľmi dobře vysvetlená aj v knihe Behaviour Problems in Small Animals od autorov Jona Bowena a Sarah Heath.
V dnešní uspěchané době nebude mít hodně lidí trpělivost a čas na odstranění problému. Existují třeba možnosti, že se o vyléčení pejska, tedy bez medikamentů, postará zkušený kynolog? V domě u pejska nebo i mimo domov?
Táto etopatia vyžaduje aktívny prístup majiteľa pri jej odstraňovaní, keďže práve majiteľ je ten, kto svojím odchodom u psa spustí už spomínané prejavy. Odporúčam však majiteľom vyhľadať odborníka na tento typ etopatie, ktorý vytvorí pre ich psa terapeutický plán na mieru, bude pravidelne stav psa s majiteľmi konzultovať a bude pre majiteľov zároveň aj oporou, keďže separačná anxieta vie byť psychicky zaťažujúca i pre majiteľa a v niektorých momentoch vie byť podpora zo strany terapeuta zúfalému majiteľovi veľmi nápomocná.
Angličtinu se dnes učí všechny děti, mnozí dospělí se bez ní neobejdou v zaměstnání. Mohla byste poradit, kde hledat v zahraničních pramenech další neotřelá kynologická poučení?
Veľmi zaujímavé informácie sa dajú čerpaťzo stránky Family Dog Project na sociálnej sieti Facebook. Na tejto stránke etológovia pravidelne zdieľajú nové výskumy z tohoto odvetia kynológie.
Veroniko, děkuji za rozhovor a přeji vám hodně úspěchů v dalším studiu, v osobním životě a také v kynologickém sportu, ke kterému se jednou chcete vrátit.
