XXX.XXX.227.80
K o š i c k y vysokoletún
Športové plemená holubov vždy boli v popredí záujmu chovateľskej verejnosti na Slovensku. Obzvlášť tieto tradície sú silne zakorenené vo východných častiach našej krajiny. Takmer polovica chovateľov sa tam zaoberá chovom letúnov. Tam je to najrozšírenejší šport. To je charakteristické pre mesto Košice.
Chceme širokej chovateľskej verejnosti predstaviť jedno veľmi sympatické plemeno, ktoré vzniklo v tejto metropole. Toho času má viac, ako tridsať rokov svojej existencie. Prirodzene chová sa v tomto meste oveľa dlhšie. Možno konštatovať, že napriek jednoduchým telesným tvarom má príťažlivý vzhľad a preto sa teší veľkej obľube. Má stále viac chovateľov, pretože podáva výborné športové výkony a to je pri týchto holuboch veľmi dôležité.
Zakladateľom tejto holubacej edície bol významný chovateľ, ktorý napriek zložitým podmienkam dokázal vytvoriť nové plemeno, ktoré dobre reprezentujúce toto mesto. Veď prakticky sám vyšľachtil tieto letúne. Príspevok je venovaný Ladislavovi Freňákovi z Košíc. K pamiatke tvorcovi tohto plemena, ktoré je reprezentantom športového výškového holubiarstva na Slovensku.
Nenadarmo sa hovorí, kto chce vidieť skutočnú krásu tohto športu musí navštíviť metropolu východu, mesto Košice. Tam sa tento šport ešte prevádza v plnej paráde tak ako v minulosti. Bez rozdielu na svetové trendy vývoja tejto chovateľskej zábavy. Keď v posledných desaťročiach pozorovať v susediacich krajinách, výrazný prienik vytrvalostných letúnov – anglických tipplerov. U nás výskyt týchto holubov je zatiaľ minimálny. Súvisí to aj s mentalitou našich chovateľov. Tradične uprednostňujú naháňanie mnohopočetných kŕdľov s perfektným predvádzaním lietania vo veľkých výškach. To je ich vysnívanou doménou. Zatiaľ čo pri tippleroch sa vyžadujú iné hodnoty, ako je dĺžka letu, ktorá až tak nie je zaujímavá pre našich chovateľov.
Nemožno z toho vyvodzovať pre nás žiadne uzávery, či je to dobré alebo zlé. Napriek danému stavu, nebolo by rozumné sa v tomto športe úplne izolovať a nepodchytiť všetky trendy vývoja. Aj vytrvalostné letúny by mali mať miesto pod slovenským nebom. V každom prípade staré tradície treba zachovať a prenášať na ďalšie generácie holubiarov. Preto chceme o tejto problematike viac napísať.
Budúcnosť tohto športu je však neistá. Kde sa stratil ten entuziazmus v súčasnom holubiarstve. Keď všade vidieť výstavbu honosných rodinných domov, na ktorých však chýbajú kŕdle pekných holubov. Smutný to pohľad na naše mestá a dediny. O bývalých chovateľských tradíciách zrejme len s nostalgiou môžeme spomínať. Pritom vzťah verejnosti k životnému prostrediu a tiež k zvieratám sa stále vylepšuje. Len pri holuboch to zatiaľ nefunguje. Zrejme, nie všetci ľudia v nich vidia pozitívne hodnoty krásy týchto živých bytostí. Skôr nežiadúce vtáky k ich honosným majetkom, ktoré neradi vidia na strechách svojich domov. Niekedy vplyvom ktorých sú naštrbené aj susedské vzťahy. Svet sa mení a honba za peniazmi, mení aj tieto hodnoty.
V Košiciach sú však tieto tradície hlboko zakorenené. Nebýva náhoda, že aj teraz je tam možné sledovať na oblohe pôvodné výškové plemená lietať v ukážkovej zostave. Tak ako v dávnej minulosti sa predvádzajú v zomknutom tvare a krúžia vysoko na oblohe vo vzdušnom priestore tohto históriou prepojeného holubárskeho mesta.
Dakedy, keď ešte existovali staré štvrte, tam sa grupovalo najviac chovateľov športových holubov. Nebývalo zriedkavosťou registrovať na jednej ulici v každom druhom alebo treťom dome týchto operencov. Holubárskych nadšencov tam bývalo neúrekom. Každý chcel mať najkrajšie a najlepšie holuby a preto sa o prvenstvo stále súťažilo. Množstvo kŕdľov sa tam denne predvádzalo. Prím držali vždy chovatelia zo starej štvrti, ľudovo nazývanej Terasa.
Nakoľko som prežil niekoľko študijných rokov v tomto meste a poznal som prakticky veľa priaznivcov tohto športu, ktorých sme prezývali „ letunkári “ môžem zodpovedne tvrdiť aké tradície tam pretrvávali. Prirodzene aj ako vznikli slovenské a košické vysokoletúny.
Potrebné je pripomenúť, že vo východoslovenskej metropole vyšľachtili štyri plemená holubov, čím sa žiadne iné mesto v našej krajine v tomto smere nemôže pochváliť. Ostatne, nebyť tamojších chovateľov, tak takmer z národných plemien holubov nič nemáme. Kto tomu neverí, nech si zrovná štatistické rozbory a porovná biele miesta v šľachtení na našom území. Musíme to verejnosti pripomenúť, aspoň niekto nás reprezentuje.
Nevedno prečo, nikto nevie z akých dôvodov sú naši chovatelia k tomuto stavu ľahostajný. Stačí sa porovnať z okolitými štátmi. Minimálny počet našich plemien je alarmujúci. Pritom ani odborne to nikto nerieši, skôr mlčky prehliada.
Pravdu povediac, ale koľko sa tu v minulosti chovalo vzácnych plemien, ktoré z nepochopiteľných dôvodov zanikli a mohli dostať pomenovanie národné plemeno. Nebolo by rozumnejšie, pokúsiť sa o ich obnovu?
Nemôžme však do nekonečna nečinne čakať a pasívne meditovať, ale pokúsiť sa zmapovať tieto chýbajúce dejiny. Pritom sa to nedá inak realizovať, len sa vrátiť späť do dávnej minulosti, keď chceme vychádzať z požiadavky objasnenia danej problematiky. Preto sa budeme zaoberať výlučne len športovými holubmi.
Rakúsko-Uhorská monarchia bol obrovský štát, ktorý spájal niekoľko národov do jedného celku. Veľká časť z neho bola takmer dvesto rokov okupovaná veľkou Osmanskou ríšou. Tureckí vladári k nám doniesli okrem iného aj mnohé plemená holubov. K tým najznámejším patrili bagdety, obry, sovičky, kotrmeliaky a hlavne letúny. Tie sa v týchto teritóriách tak udomácnili, že tu ostali natrvalo.
Počas dlhého obdobia holubiarstva boli zaznamenané aj krízové momenty. Hlavne vo vojnových rokoch. Niektoré takmer dokonale prešľachtené plemená nadobro zanikli. Iné sa len v minimálnych počtoch zachovali. Na tieto roky malo vplyv aj presídľovanie celých národov.
Po I. Svetovej vojne došlo k rozdeleniu týchto národov a k vzniku nových štátov. To dalo za vznik aj novým plemenám holubov. Delenie pokračovalo ďalej.
Po skončení II. svetovej vojny veľa ľudí bolo nútených opustiť svoje domovy. Niektorí však dobrovoľne podstúpili túto zmenu bydliska. Obzvlášť Slováci z Podkarpadskej Rusi, ktorá sa v tých rokoch násilne odtrhla a pričlenila do iného štátneho zoskupenia to veľmi zle znášali. Mnohí Slováci žijúci v tamojších mestách Mukačeho, Beregovo a Užhorod sa presídlili na východ Slovenska. To malo vplyv na formovanie chovateľstva v ťažkých povojnových rokoch. Každý sa snažil zachovať tradičné zvyky v holubiarstve svojich predchodcov a pokračovať v dedičných návykoch. V menovaných regiónoch sa len veľmi ťažko presadzovali iné plemená.
Chovateľ Freňák tiež patril medzi tých, ktorí sa presťahovali do Košíc. Zo sebou priniesol aj svoje holuby. Základ jeho chovu tvorili biele letúny, ale medzi nimi mal aj niekoľko modrých jedincov. Príbuznosť v telesných tvaroch tu bola evidentná. Nakoľko vznikli z kríženia jagerských letúnov a bielych tzv. poltli letúnov, ktoré boli predchodcami súčasných budapeštianskych vysokoletúnov. Tento typ modrých letúnov sa výlučne choval len v Podkarpadsku.
Prakticky v tejto farbe boli jeho „ modré „ prvé takéto letúny v tomto meste. Nakoľko bol živnostník podnikajúci v automobilizme, mal vlastný servis. Príležitostne zamestnával aj mechanikov. Nebol finančne odkázaný na štátny plat. Preto si mohol dovoliť viac investovať do holubov. Pre mnohých nepredstaviteľná vec, už v tých rokoch držal dvesto a viac holubov. Na povale mal niekoľko oddelení a takmer plnú strechu týchto krásavcov. Nádherný to bol pohľad, ako sa obe farby vzájomne vynímali.
Budapeštianske vysokoletúny boli v tých rokoch na východe najrozšírenejšie. Ľudovo ich prezývali ako „ biele „.Freňákove „modré holuby“ im silne konkurovali. Z dovezených kusov vychoval pekný kŕdeľ letúnov, ktoré sa veľmi rýchlo svojimi výkonmi v tamojších podmienkach aklimatizovali. Obe plemená vždy medzi sebou súťažili, ktoré je lepšie. Ako rýchlo sa dostanú do nedohľadnej výšky a koľko hodín vydržia lietať, to boli základné kritéria kvality. Modré v lietaní vždy vynikali.
Košickí chovatelia si športové vlastnosti veľmi cenili. Zamerali sa na tieto v jednoduchých prírodných farbách vyšľachtené holuby. Svojimi výkonmi predstihli dobu. Stali sa miláčikmi týchto tradícii. Každý ich chcel chovať.
Zo začiatku síce dominovali biele, ale netrvalo dlho až ich prekonali modré. Dlhé roky si tento primát udržiavali. Neskoršie ich však biele znova predstihli. Nakoľko sa stále viac kvalitných holubov importovalo od našich južných susedov. To malo za následok, že modré tomuto tempu zlepšovania výkonu v dĺžke letu nestačili a postupne sa strácal záujem o ne vo verejnosti. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia skoro zanikli. Len vďaka niekoľkým chovateľom prečkali krízové roky. Posledné tieto takmer zabudnuté holuby držali Freňák, Pešák a Kerekeš.
Pešákove modré patrili k tým najlepším. Takmer som nechcel veriť vlastným očiam. Pri vzhliadnutí letových výkonov. Vedeli vzdorovať značne nepriaznivým podmienkam. Keď iné holuby tak povediac lietali len nad strechami domov. Táto výnimočná vlastnosť dostať sa i za krajne zlého počasia do veľkých výšok radila toto plemeno na najvyššiu priečku dokonalosti.
Nevedno prečo i keď sa modré najviac chovali v tejto metropole, v tých rokoch nemohli byť vystavované. Nemali vypracovaný štandard a tak, kto ich chcel vystavovať, musel ich premenovať na budapeštianske modré letúny. Tieto však už v tých časoch neexistovali a dávno predtým zanikli. Označovanie našich plemien holubov vtedy vychádzalo z praktík vtedajších holubárskych odborníkov. Či už boli alebo nie, zástupcovia vrcholového orgánu. Namiesto toho, aby ich podľa príslušného miesta vzniku a chovu pomenovali, stereotypne sa preberali cudzie názvy. Stačilo, keď boli podobné holuby popísané v našej odbornej literatúre že v danej krajine existovali. Podľa maďarského štandardu sa naše letúny dlho posudzovali. Tieto komplexy v našom holubiarstve dlho pretrvávali. Prečo sa to takto riešilo, nikto v súčasnosti nevie.
V Slovenskom holubiarstve sú tieto postupnosti hlboko zakorenené. Preto je potrebné niektoré súvislosti dať do správnej miery a pokúsiť sa zdokumentovať históriu týchto pomýlených skutočností.
Klub chovateľov letúnov, poznajúc daný stav sa okrem iného zaoberal aj touto problematikou. Predsa stále vystavovať tieto holuby pod inou značkou sa priečilo zdravému rozumu. Keď ich u našich južných susedov už prakticky nechovali. Po dlhých rokoch stereotypného a pomýleného názvoslovia sa dohodlo, presadiť za naše národné plemeno slovenského modrého vysokoletúna.
Nakoľko niektorí naši holubárski experti stále vychádzajú z mylných predstav prepojenia našich modrých holubov z ich menovcami z Budapešti. Nutné je podať toto vysvetlenie.
Budapeštianske modré letúny vznikli v období medzi dvoma svetovými vojnami, ako proti alternatíva k viedenským modrým vysokoletúnom. Vyšľachtil ich chovateľ Pataki v Maďarsku. Neboli veľmi rozšírené a prakticky ich držalo len zopár chovateľov u našich južných susedov. Na konci 2. Svetovej vojny, keď boli katastrofálne životné podmienky a chýbali základné produkty obživy, ich stavy sa značne zdecimovali. Až tak, že v povojnových rokoch nadobro zanikli.
Pri hlbšej analýze možno konštatovať, že maďarské modré boli robené na úplne inom základe, ako u nás chované holuby. Pravdu povediac ani vzhľadovo sa spomínané holuby na naše vôbec neponášali. Ostatne dá sa to zdokumentovať aj podľa odbornej literatúry /Chov holubov1970, O. Ferianc, str. 175/. Kde je originál fotografia patakiho holuba. Ostatne morfológia toho holuba tomu aj nasvedčuje. Preto možno tvrdiť, že u nás chované „ modré“ s maďarským plemenom nemali nič spoločného. To znamená, že ich pôvod nemôžme hľadať u našich južných susedov, ale v Podkarparsku, v tejto časti bývalého Československa.
Pokiaľ si dobre spomínam v dobe ich najväčšieho rozkvetu, „ freňákove „ modré holuby boli vzhľadovo najlepšie. Pre každého holubiara bol veľký zážitok vydávať jeho operencov. Neraz som ako študent sledoval tieto fantastické letúny, ako v mnohopočetnom kŕdli krúžili vo veľkých výškach na oblohe. Raz lietali biele, inokedy modré letúny a tak sa striedali pri svojom jedinečnom predvádzaní.
Neodvážil som sa vtedy ani osloviť tohto veľkého chovateľa. Darmo môj mladistvý vek robil veľký odstup od takýchto holubiarov. Až neskoršie sme sa spriatelili a tento vzťah pretrvával dlhé roky.
Neraz som pri služobných cestách navštívil tohto znamenitého chovateľa. Stále bolo o čom hovoriť a vymieňať si vlastné skúsenosti. Raz sa mi zdôveril ako vyšľachtil košické letúny.
Laci-báči, ako sme ho priateľsky oslovovali i keď bol pracovne často značne vyťažený, vždy si našiel čas na kus reči. Okrem iného mi v tých dobách povedal, že by chcel vyšľachtil aj iné farebné rázy, z modrých holubov.
Neuplynulo ani niekoľko rokov od tohto rozhovoru a pri ďalšej návšteve som na jeho holubníku videl čierne, červené a zopár kusov aj žltých letúnov. To ma veľmi prekvapilo, nakoľko nič podobného som nikde inde ešte nevidel. Boli to nové holuby, úplne iného plemena.
Ako sa k nim dopracoval bolo čiastočne aj jeho tajomstvo. Nerád o tom každému rozprával. Predsa sa však pri jednom priateľskom posedení vyjadril, že sa najprv zameral na čierny ráz. Túto farbu sa mu aj bez problémov podarilo dosiahnuť. Ako základ použil modré vysokoletúny, ktoré krížil so segedínskymi letúnmi. Potomstvo vykazovalo dobré letové vlastnosti a farebne bolo ustálene. Zložitejší priebeh malo šľachtenie červeného a žltého rázu. Do čiernych sa prilievala červená a žltá od segedínskych letúnov. Ďalším riedením farby sa dotvorili žlté rázy v jednofarebnom a fŕkanom prevedení. Príbuzensky sa stabilizovali.
Na zlepšenie letových schopnosti sa použili ploeštské ciungy. Okrajovo aj iné holuby. Plemeno a farby sa rokmi dolaďovali pri súčasnom zdokonaľovaní letových výkonov. Takéto šľachtenie, kde sa sledujú dva protichodné ciele je veľmi náročné a vyžaduje od každého značné sústredenie. Veľká je aj selekcia. Nakoľko pekne vyfarbené a exteriérovo dobré letúny ako natruc nepodávali požadované letové výkony. Naopak neštandardné holuby lietali vynikajúco. To všetko bolo potrebné zosúladiť a dať do správnych tolerancii.
Pretože v spomínaných rokoch už boli vyšľachtené menované farebné rázy týchto holubov bolo nutné ich niekam zaradiť. Dobre sa urobilo, že ich ako ďalšiu alternatívu povýšili za samostatné plemeno pod názvom, košické letúny. Nakoľko sa typovo úplne odlišovali od predošlých letúnov. Preto nič nebránilo tomu aby sa toto snaženie presadilo. Po dlhých papierových ťahaniciach sa aj tak stalo a v roku 1977 boli obe plemená uznané v Žiline.
Po vstupe do Európskeho chovateľského zväzu sa zaregistrovali ako slovenské národné plemená. Obidve sú zaradené do jednej skupiny výškových letúnov, pod názvom slovenský a košický vysokoletún. Rozlišujú sa od seba hlavne v type hlavy a farebnej príslušnosti.
Slovenský vysokoletún má jednoduché ale pritom pekne telesné tvary dostačujúce na to, aby budil všeobecnú pozornosť. Charakteristickým znakom je klínovitá hlava. Vyskytuje sa len v modrej farbe. Výlučne je však určený na športové výkony. Preto nie je potrebné tvoriť ďalšie farebné rázy. Snáď len málo exteriérovo zdokonaľovať.
Košický vysokoletún je priamym pokračovateľom týchto modrých holubov. Predstavuje atraktívne plemeno skôr menšej ako strednej veľkosti, jemných telesných tvarov a hrdo nesenou postavou. Elegantne stavaná hlava, s miernym lomením medzi zobákom a čelom je tak typická pre tieto holuby. Temeno je rovné, vpredu a vzadu ukončené vo viditeľnom zlome a prechádzajúce do tyla, ktoré tvorí konfiguráciu hlavy. Charakteristickým znakom je priamo držaný, tenší krk. Oči sú vždy perlové. Zobák je stredne dlhý. Pri čiernom ráze má byť tmavý. Červené a žlté majú rohovej farby. Podobne aj pazúriky na behákoch. Farebne sú najrozšírenejšie čierne a červené. Menej žlté holuby. Vyskytujú sa aj jarabé a tigrovité.
Postupne sa k celému programu pripojilo niekoľko zanietených chovateľov. Vytvoril sa tým nadšencov, ktorí dobre spolupracovali a dodnes húževnato pracujú na vylepšovaní tohto plemena. Potrebné je pripomenúť, že šľachtenie ďalších farebných rázov je v permanentnom pokračovaní. Niektoré takzvané málo rozšírené farby sú zatiaľ v začiatočných štádiách. Dlhšie sa pracuje na bielom ráze, ktorý je veľmi atraktívny. Nie je ešte tak rozšírený ako iné farby. A v lietaní, nie je ešte otestovaný.
Potešiteľné je konštatovanie, že chovateľom tohto plemena sa za posledné roky podarilo zdokonaliť najdôležitejší morfologicky znak a to je profil hlavy. Nielen že ho tvarovo zjemnili, dokázali mu dodať oveľa lepšie charakteristiky ako v skutočnosti sa v popise požaduje. Pri červenom a žltom ráze by bolo potrebné presadiť kratšie zobáky, aby sa viac priblížili už existujúcim dokonalým tvarom čiernych košických letúnoch.
Má to mimoriadny význam. Nakoľko iná konfigurácia a tvar hlavy by mohla naše plemeno a prácu jeho šľachtiteľov značne znehodnotiť. Na medzinárodných výstavách by tiež mohli nastať pri posudzovaní vážne problémy. Pretože tvarovo sú k nim blízke viedenské letúny.
Znaky tváre a zobáka v tomto prevedení sú však tak jednoznačné rozdielne, že každý skúsený posudzovateľ to ihneď rozpozná. A to je pri hodnotení oboch plemien veľmi dôležité. Ostatne aj letové výkony sú značne odlišné. Možno konštatovať, že pri našich holuboch sú výrazne lepšie.
Košický vysokoletún je v systematickom delení športových letúnov zaradený do najvýkonnejšej triedy výškových plemien holubov. Podľa klasifikácie v Klube chovateľov letúnov. Chovateľským cieľom je dosahovanie štandardných výškových parametrov a požiadavka lietať 5 hodín dĺžky letu. Z toho je žiaduca 1 hodina v nedohľadne. To je limit, ktorý by mali dosiahnuť pri splnení základných požiadaviek. Pochopiteľne, pri náležitom tréningu a prijateľných klimatických podmienok. Inak nie je žiadna šanca dobrý výsledok dosiahnuť a v konkurencii sa náležito presadiť. Tieto holuby nemôžu byť nikdy volne pustené. Inak stratia chuť do lietania a dosahovania veľkých výšok.
Prirodzene, špeciálne je pripravený na preteky len ten kŕdeľ, ktorý je pravidelne trénovaný a absolvuje dokonalú pred prípravu pred závodmi. Pritom musí dostať v tejto fáze vysokohodnotné kalorické krmivo. Len vtedy možno požadovať vrcholné výkony. To treba mať na zreteli, že najdôležitejšie sú genetické vlohy rokmi šľachtenými vo výkone a pestrosť exotického krmiva. Bez ktorého sa žiadny dobrý športový výsledok nedostaví.
Pokiaľ by niekto chcel skúsiť chovať tieto holuby, musí sa obrátiť o radu k takým holubárom, ktorí majú jednak dlhoročné skúsenosti a disponujú kvalitným chovným materiálom. Hovorí sa, že niekedy je lepšie menej ako viac. Pri týchto holuboch to platí dvojnásobne.
Nekupujte veľa letúnov len na dobré slovo, ale preverte si ich výkony osobne alebo podľa dosiahnutých výsledkov v pretekoch. Najlepší chovatelia majú o tom dôsledné záznamy, ktoré je možné ešte overiť. Nakoľko v závodných protokoloch sú uvedené všetky čísla zúčastnených holubov. A to je najlepšia cesta získania kvality.
Na zreteli je potrebné mať, že ideálny kŕdeľ pozostáva z 12 až 24 kusov letúnov. Len v takej zostave vedia podať najlepší výkon. Z nich treba vyberať aj potenciálnych holubov v prípadnom novo zakladajúcom chove.
Košický vysokoletún je pomerne mladé plemeno. Má pekný zovňajšok a dobre lieta. Spĺňa všetky predpoklady aj náročnejších chovateľov na obe vlastnosti. Nenadarmo sa o nich hovorí: kto ich raz skúsi, na celý život si ch obľúbi. Nič preto nebráni ich rozšíreniu do tradične holubárskych oblastí Čech, Moravy a Slovenska
XXX.XXX.227.80
1372006
napsal(a):
K o š i c k y vysokoletún
Športové plemená holubov vždy boli v popredí záujmu chovateľskej verejnosti na Slovensku. Obzvlášť tieto tradície sú silne zakorenené vo východných častiach našej krajiny. Takmer polovica chovateľov sa tam zaoberá chovom letúnov. Tam je to najrozšírenejší šport. To je charakteristické pre mesto Košice.
Chceme širokej chovateľskej verejnosti predstaviť jedno veľmi sympatické plemeno, ktoré vzniklo v tejto metropole. Toho času má viac, ako tridsať rokov svojej existencie. Prirodzene chová sa v tomto meste oveľa dlhšie. Možno konštatovať, že napriek jednoduchým telesným tvarom má príťažlivý vzhľad a preto sa teší veľkej obľube. Má stále viac chovateľov, pretože podáva výborné športové výkony a to je pri týchto holuboch veľmi dôležité.
Zakladateľom tejto holubacej edície bol významný chovateľ, ktorý napriek zložitým podmienkam dokázal vytvoriť nové plemeno, ktoré dobre reprezentujúce toto mesto. Veď prakticky sám vyšľachtil tieto letúne. Príspevok je venovaný Ladislavovi Freňákovi z Košíc. K pamiatke tvorcovi tohto plemena, ktoré je reprezentantom športového výškového holubiarstva na Slovensku.
Nenadarmo sa hovorí, kto chce vidieť skutočnú krásu tohto športu musí navštíviť metropolu východu, mesto Košice. Tam sa tento šport ešte prevádza v plnej paráde tak ako v minulosti. Bez rozdielu na svetové trendy vývoja tejto chovateľskej zábavy. Keď v posledných desaťročiach pozorovať v susediacich krajinách, výrazný prienik vytrvalostných letúnov – anglických tipplerov. U nás výskyt týchto holubov je zatiaľ minimálny. Súvisí to aj s mentalitou našich chovateľov. Tradične uprednostňujú naháňanie mnohopočetných kŕdľov s perfektným predvádzaním lietania vo veľkých výškach. To je ich vysnívanou doménou. Zatiaľ čo pri tippleroch sa vyžadujú iné hodnoty, ako je dĺžka letu, ktorá až tak nie je zaujímavá pre našich chovateľov.
Nemožno z toho vyvodzovať pre nás žiadne uzávery, či je to dobré alebo zlé. Napriek danému stavu, nebolo by rozumné sa v tomto športe úplne izolovať a nepodchytiť všetky trendy vývoja. Aj vytrvalostné letúny by mali mať miesto pod slovenským nebom. V každom prípade staré tradície treba zachovať a prenášať na ďalšie generácie holubiarov. Preto chceme o tejto problematike viac napísať.
Budúcnosť tohto športu je však neistá. Kde sa stratil ten entuziazmus v súčasnom holubiarstve. Keď všade vidieť výstavbu honosných rodinných domov, na ktorých však chýbajú kŕdle pekných holubov. Smutný to pohľad na naše mestá a dediny. O bývalých chovateľských tradíciách zrejme len s nostalgiou môžeme spomínať. Pritom vzťah verejnosti k životnému prostrediu a tiež k zvieratám sa stále vylepšuje. Len pri holuboch to zatiaľ nefunguje. Zrejme, nie všetci ľudia v nich vidia pozitívne hodnoty krásy týchto živých bytostí. Skôr nežiadúce vtáky k ich honosným majetkom, ktoré neradi vidia na strechách svojich domov. Niekedy vplyvom ktorých sú naštrbené aj susedské vzťahy. Svet sa mení a honba za peniazmi, mení aj tieto hodnoty.
V Košiciach sú však tieto tradície hlboko zakorenené. Nebýva náhoda, že aj teraz je tam možné sledovať na oblohe pôvodné výškové plemená lietať v ukážkovej zostave. Tak ako v dávnej minulosti sa predvádzajú v zomknutom tvare a krúžia vysoko na oblohe vo vzdušnom priestore tohto históriou prepojeného holubárskeho mesta.
Dakedy, keď ešte existovali staré štvrte, tam sa grupovalo najviac chovateľov športových holubov. Nebývalo zriedkavosťou registrovať na jednej ulici v každom druhom alebo treťom dome týchto operencov. Holubárskych nadšencov tam bývalo neúrekom. Každý chcel mať najkrajšie a najlepšie holuby a preto sa o prvenstvo stále súťažilo. Množstvo kŕdľov sa tam denne predvádzalo. Prím držali vždy chovatelia zo starej štvrti, ľudovo nazývanej Terasa.
Nakoľko som prežil niekoľko študijných rokov v tomto meste a poznal som prakticky veľa priaznivcov tohto športu, ktorých sme prezývali „ letunkári “ môžem zodpovedne tvrdiť aké tradície tam pretrvávali. Prirodzene aj ako vznikli slovenské a košické vysokoletúny.
Potrebné je pripomenúť, že vo východoslovenskej metropole vyšľachtili štyri plemená holubov, čím sa žiadne iné mesto v našej krajine v tomto smere nemôže pochváliť. Ostatne, nebyť tamojších chovateľov, tak takmer z národných plemien holubov nič nemáme. Kto tomu neverí, nech si zrovná štatistické rozbory a porovná biele miesta v šľachtení na našom území. Musíme to verejnosti pripomenúť, aspoň niekto nás reprezentuje.
Nevedno prečo, nikto nevie z akých dôvodov sú naši chovatelia k tomuto stavu ľahostajný. Stačí sa porovnať z okolitými štátmi. Minimálny počet našich plemien je alarmujúci. Pritom ani odborne to nikto nerieši, skôr mlčky prehliada.
Pravdu povediac, ale koľko sa tu v minulosti chovalo vzácnych plemien, ktoré z nepochopiteľných dôvodov zanikli a mohli dostať pomenovanie národné plemeno. Nebolo by rozumnejšie, pokúsiť sa o ich obnovu?
Nemôžme však do nekonečna nečinne čakať a pasívne meditovať, ale pokúsiť sa zmapovať tieto chýbajúce dejiny. Pritom sa to nedá inak realizovať, len sa vrátiť späť do dávnej minulosti, keď chceme vychádzať z požiadavky objasnenia danej problematiky. Preto sa budeme zaoberať výlučne len športovými holubmi.
Rakúsko-Uhorská monarchia bol obrovský štát, ktorý spájal niekoľko národov do jedného celku. Veľká časť z neho bola takmer dvesto rokov okupovaná veľkou Osmanskou ríšou. Tureckí vladári k nám doniesli okrem iného aj mnohé plemená holubov. K tým najznámejším patrili bagdety, obry, sovičky, kotrmeliaky a hlavne letúny. Tie sa v týchto teritóriách tak udomácnili, že tu ostali natrvalo.
Počas dlhého obdobia holubiarstva boli zaznamenané aj krízové momenty. Hlavne vo vojnových rokoch. Niektoré takmer dokonale prešľachtené plemená nadobro zanikli. Iné sa len v minimálnych počtoch zachovali. Na tieto roky malo vplyv aj presídľovanie celých národov.
Po I. Svetovej vojne došlo k rozdeleniu týchto národov a k vzniku nových štátov. To dalo za vznik aj novým plemenám holubov. Delenie pokračovalo ďalej.
Po skončení II. svetovej vojny veľa ľudí bolo nútených opustiť svoje domovy. Niektorí však dobrovoľne podstúpili túto zmenu bydliska. Obzvlášť Slováci z Podkarpadskej Rusi, ktorá sa v tých rokoch násilne odtrhla a pričlenila do iného štátneho zoskupenia to veľmi zle znášali. Mnohí Slováci žijúci v tamojších mestách Mukačeho, Beregovo a Užhorod sa presídlili na východ Slovenska. To malo vplyv na formovanie chovateľstva v ťažkých povojnových rokoch. Každý sa snažil zachovať tradičné zvyky v holubiarstve svojich predchodcov a pokračovať v dedičných návykoch. V menovaných regiónoch sa len veľmi ťažko presadzovali iné plemená.
Chovateľ Freňák tiež patril medzi tých, ktorí sa presťahovali do Košíc. Zo sebou priniesol aj svoje holuby. Základ jeho chovu tvorili biele letúny, ale medzi nimi mal aj niekoľko modrých jedincov. Príbuznosť v telesných tvaroch tu bola evidentná. Nakoľko vznikli z kríženia jagerských letúnov a bielych tzv. poltli letúnov, ktoré boli predchodcami súčasných budapeštianskych vysokoletúnov. Tento typ modrých letúnov sa výlučne choval len v Podkarpadsku.
Prakticky v tejto farbe boli jeho „ modré „ prvé takéto letúny v tomto meste. Nakoľko bol živnostník podnikajúci v automobilizme, mal vlastný servis. Príležitostne zamestnával aj mechanikov. Nebol finančne odkázaný na štátny plat. Preto si mohol dovoliť viac investovať do holubov. Pre mnohých nepredstaviteľná vec, už v tých rokoch držal dvesto a viac holubov. Na povale mal niekoľko oddelení a takmer plnú strechu týchto krásavcov. Nádherný to bol pohľad, ako sa obe farby vzájomne vynímali.
Budapeštianske vysokoletúny boli v tých rokoch na východe najrozšírenejšie. Ľudovo ich prezývali ako „ biele „.Freňákove „modré holuby“ im silne konkurovali. Z dovezených kusov vychoval pekný kŕdeľ letúnov, ktoré sa veľmi rýchlo svojimi výkonmi v tamojších podmienkach aklimatizovali. Obe plemená vždy medzi sebou súťažili, ktoré je lepšie. Ako rýchlo sa dostanú do nedohľadnej výšky a koľko hodín vydržia lietať, to boli základné kritéria kvality. Modré v lietaní vždy vynikali.
Košickí chovatelia si športové vlastnosti veľmi cenili. Zamerali sa na tieto v jednoduchých prírodných farbách vyšľachtené holuby. Svojimi výkonmi predstihli dobu. Stali sa miláčikmi týchto tradícii. Každý ich chcel chovať.
Zo začiatku síce dominovali biele, ale netrvalo dlho až ich prekonali modré. Dlhé roky si tento primát udržiavali. Neskoršie ich však biele znova predstihli. Nakoľko sa stále viac kvalitných holubov importovalo od našich južných susedov. To malo za následok, že modré tomuto tempu zlepšovania výkonu v dĺžke letu nestačili a postupne sa strácal záujem o ne vo verejnosti. V šesťdesiatych rokoch minulého storočia skoro zanikli. Len vďaka niekoľkým chovateľom prečkali krízové roky. Posledné tieto takmer zabudnuté holuby držali Freňák, Pešák a Kerekeš.
Pešákove modré patrili k tým najlepším. Takmer som nechcel veriť vlastným očiam. Pri vzhliadnutí letových výkonov. Vedeli vzdorovať značne nepriaznivým podmienkam. Keď iné holuby tak povediac lietali len nad strechami domov. Táto výnimočná vlastnosť dostať sa i za krajne zlého počasia do veľkých výšok radila toto plemeno na najvyššiu priečku dokonalosti.
Nevedno prečo i keď sa modré najviac chovali v tejto metropole, v tých rokoch nemohli byť vystavované. Nemali vypracovaný štandard a tak, kto ich chcel vystavovať, musel ich premenovať na budapeštianske modré letúny. Tieto však už v tých časoch neexistovali a dávno predtým zanikli. Označovanie našich plemien holubov vtedy vychádzalo z praktík vtedajších holubárskych odborníkov. Či už boli alebo nie, zástupcovia vrcholového orgánu. Namiesto toho, aby ich podľa príslušného miesta vzniku a chovu pomenovali, stereotypne sa preberali cudzie názvy. Stačilo, keď boli podobné holuby popísané v našej odbornej literatúre že v danej krajine existovali. Podľa maďarského štandardu sa naše letúny dlho posudzovali. Tieto komplexy v našom holubiarstve dlho pretrvávali. Prečo sa to takto riešilo, nikto v súčasnosti nevie.
V Slovenskom holubiarstve sú tieto postupnosti hlboko zakorenené. Preto je potrebné niektoré súvislosti dať do správnej miery a pokúsiť sa zdokumentovať históriu týchto pomýlených skutočností.
Klub chovateľov letúnov, poznajúc daný stav sa okrem iného zaoberal aj touto problematikou. Predsa stále vystavovať tieto holuby pod inou značkou sa priečilo zdravému rozumu. Keď ich u našich južných susedov už prakticky nechovali. Po dlhých rokoch stereotypného a pomýleného názvoslovia sa dohodlo, presadiť za naše národné plemeno slovenského modrého vysokoletúna.
Nakoľko niektorí naši holubárski experti stále vychádzajú z mylných predstav prepojenia našich modrých holubov z ich menovcami z Budapešti. Nutné je podať toto vysvetlenie.
Budapeštianske modré letúny vznikli v období medzi dvoma svetovými vojnami, ako proti alternatíva k viedenským modrým vysokoletúnom. Vyšľachtil ich chovateľ Pataki v Maďarsku. Neboli veľmi rozšírené a prakticky ich držalo len zopár chovateľov u našich južných susedov. Na konci 2. Svetovej vojny, keď boli katastrofálne životné podmienky a chýbali základné produkty obživy, ich stavy sa značne zdecimovali. Až tak, že v povojnových rokoch nadobro zanikli.
Pri hlbšej analýze možno konštatovať, že maďarské modré boli robené na úplne inom základe, ako u nás chované holuby. Pravdu povediac ani vzhľadovo sa spomínané holuby na naše vôbec neponášali. Ostatne dá sa to zdokumentovať aj podľa odbornej literatúry /Chov holubov1970, O. Ferianc, str. 175/. Kde je originál fotografia patakiho holuba. Ostatne morfológia toho holuba tomu aj nasvedčuje. Preto možno tvrdiť, že u nás chované „ modré“ s maďarským plemenom nemali nič spoločného. To znamená, že ich pôvod nemôžme hľadať u našich južných susedov, ale v Podkarparsku, v tejto časti bývalého Československa.
Pokiaľ si dobre spomínam v dobe ich najväčšieho rozkvetu, „ freňákove „ modré holuby boli vzhľadovo najlepšie. Pre každého holubiara bol veľký zážitok vydávať jeho operencov. Neraz som ako študent sledoval tieto fantastické letúny, ako v mnohopočetnom kŕdli krúžili vo veľkých výškach na oblohe. Raz lietali biele, inokedy modré letúny a tak sa striedali pri svojom jedinečnom predvádzaní.
Neodvážil som sa vtedy ani osloviť tohto veľkého chovateľa. Darmo môj mladistvý vek robil veľký odstup od takýchto holubiarov. Až neskoršie sme sa spriatelili a tento vzťah pretrvával dlhé roky.
Neraz som pri služobných cestách navštívil tohto znamenitého chovateľa. Stále bolo o čom hovoriť a vymieňať si vlastné skúsenosti. Raz sa mi zdôveril ako vyšľachtil košické letúny.
Laci-báči, ako sme ho priateľsky oslovovali i keď bol pracovne často značne vyťažený, vždy si našiel čas na kus reči. Okrem iného mi v tých dobách povedal, že by chcel vyšľachtil aj iné farebné rázy, z modrých holubov.
Neuplynulo ani niekoľko rokov od tohto rozhovoru a pri ďalšej návšteve som na jeho holubníku videl čierne, červené a zopár kusov aj žltých letúnov. To ma veľmi prekvapilo, nakoľko nič podobného som nikde inde ešte nevidel. Boli to nové holuby, úplne iného plemena.
Ako sa k nim dopracoval bolo čiastočne aj jeho tajomstvo. Nerád o tom každému rozprával. Predsa sa však pri jednom priateľskom posedení vyjadril, že sa najprv zameral na čierny ráz. Túto farbu sa mu aj bez problémov podarilo dosiahnuť. Ako základ použil modré vysokoletúny, ktoré krížil so segedínskymi letúnmi. Potomstvo vykazovalo dobré letové vlastnosti a farebne bolo ustálene. Zložitejší priebeh malo šľachtenie červeného a žltého rázu. Do čiernych sa prilievala červená a žltá od segedínskych letúnov. Ďalším riedením farby sa dotvorili žlté rázy v jednofarebnom a fŕkanom prevedení. Príbuzensky sa stabilizovali.
Na zlepšenie letových schopnosti sa použili ploeštské ciungy. Okrajovo aj iné holuby. Plemeno a farby sa rokmi dolaďovali pri súčasnom zdokonaľovaní letových výkonov. Takéto šľachtenie, kde sa sledujú dva protichodné ciele je veľmi náročné a vyžaduje od každého značné sústredenie. Veľká je aj selekcia. Nakoľko pekne vyfarbené a exteriérovo dobré letúny ako natruc nepodávali požadované letové výkony. Naopak neštandardné holuby lietali vynikajúco. To všetko bolo potrebné zosúladiť a dať do správnych tolerancii.
Pretože v spomínaných rokoch už boli vyšľachtené menované farebné rázy týchto holubov bolo nutné ich niekam zaradiť. Dobre sa urobilo, že ich ako ďalšiu alternatívu povýšili za samostatné plemeno pod názvom, košické letúny. Nakoľko sa typovo úplne odlišovali od predošlých letúnov. Preto nič nebránilo tomu aby sa toto snaženie presadilo. Po dlhých papierových ťahaniciach sa aj tak stalo a v roku 1977 boli obe plemená uznané v Žiline.
Po vstupe do Európskeho chovateľského zväzu sa zaregistrovali ako slovenské národné plemená. Obidve sú zaradené do jednej skupiny výškových letúnov, pod názvom slovenský a košický vysokoletún. Rozlišujú sa od seba hlavne v type hlavy a farebnej príslušnosti.
Slovenský vysokoletún má jednoduché ale pritom pekne telesné tvary dostačujúce na to, aby budil všeobecnú pozornosť. Charakteristickým znakom je klínovitá hlava. Vyskytuje sa len v modrej farbe. Výlučne je však určený na športové výkony. Preto nie je potrebné tvoriť ďalšie farebné rázy. Snáď len málo exteriérovo zdokonaľovať.
Košický vysokoletún je priamym pokračovateľom týchto modrých holubov. Predstavuje atraktívne plemeno skôr menšej ako strednej veľkosti, jemných telesných tvarov a hrdo nesenou postavou. Elegantne stavaná hlava, s miernym lomením medzi zobákom a čelom je tak typická pre tieto holuby. Temeno je rovné, vpredu a vzadu ukončené vo viditeľnom zlome a prechádzajúce do tyla, ktoré tvorí konfiguráciu hlavy. Charakteristickým znakom je priamo držaný, tenší krk. Oči sú vždy perlové. Zobák je stredne dlhý. Pri čiernom ráze má byť tmavý. Červené a žlté majú rohovej farby. Podobne aj pazúriky na behákoch. Farebne sú najrozšírenejšie čierne a červené. Menej žlté holuby. Vyskytujú sa aj jarabé a tigrovité.
Postupne sa k celému programu pripojilo niekoľko zanietených chovateľov. Vytvoril sa tým nadšencov, ktorí dobre spolupracovali a dodnes húževnato pracujú na vylepšovaní tohto plemena. Potrebné je pripomenúť, že šľachtenie ďalších farebných rázov je v permanentnom pokračovaní. Niektoré takzvané málo rozšírené farby sú zatiaľ v začiatočných štádiách. Dlhšie sa pracuje na bielom ráze, ktorý je veľmi atraktívny. Nie je ešte tak rozšírený ako iné farby. A v lietaní, nie je ešte otestovaný.
Potešiteľné je konštatovanie, že chovateľom tohto plemena sa za posledné roky podarilo zdokonaliť najdôležitejší morfologicky znak a to je profil hlavy. Nielen že ho tvarovo zjemnili, dokázali mu dodať oveľa lepšie charakteristiky ako v skutočnosti sa v popise požaduje. Pri červenom a žltom ráze by bolo potrebné presadiť kratšie zobáky, aby sa viac priblížili už existujúcim dokonalým tvarom čiernych košických letúnoch.
Má to mimoriadny význam. Nakoľko iná konfigurácia a tvar hlavy by mohla naše plemeno a prácu jeho šľachtiteľov značne znehodnotiť. Na medzinárodných výstavách by tiež mohli nastať pri posudzovaní vážne problémy. Pretože tvarovo sú k nim blízke viedenské letúny.
Znaky tváre a zobáka v tomto prevedení sú však tak jednoznačné rozdielne, že každý skúsený posudzovateľ to ihneď rozpozná. A to je pri hodnotení oboch plemien veľmi dôležité. Ostatne aj letové výkony sú značne odlišné. Možno konštatovať, že pri našich holuboch sú výrazne lepšie.
Košický vysokoletún je v systematickom delení športových letúnov zaradený do najvýkonnejšej triedy výškových plemien holubov. Podľa klasifikácie v Klube chovateľov letúnov. Chovateľským cieľom je dosahovanie štandardných výškových parametrov a požiadavka lietať 5 hodín dĺžky letu. Z toho je žiaduca 1 hodina v nedohľadne. To je limit, ktorý by mali dosiahnuť pri splnení základných požiadaviek. Pochopiteľne, pri náležitom tréningu a prijateľných klimatických podmienok. Inak nie je žiadna šanca dobrý výsledok dosiahnuť a v konkurencii sa náležito presadiť. Tieto holuby nemôžu byť nikdy volne pustené. Inak stratia chuť do lietania a dosahovania veľkých výšok.
Prirodzene, špeciálne je pripravený na preteky len ten kŕdeľ, ktorý je pravidelne trénovaný a absolvuje dokonalú pred prípravu pred závodmi. Pritom musí dostať v tejto fáze vysokohodnotné kalorické krmivo. Len vtedy možno požadovať vrcholné výkony. To treba mať na zreteli, že najdôležitejšie sú genetické vlohy rokmi šľachtenými vo výkone a pestrosť exotického krmiva. Bez ktorého sa žiadny dobrý športový výsledok nedostaví.
Pokiaľ by niekto chcel skúsiť chovať tieto holuby, musí sa obrátiť o radu k takým holubárom, ktorí majú jednak dlhoročné skúsenosti a disponujú kvalitným chovným materiálom. Hovorí sa, že niekedy je lepšie menej ako viac. Pri týchto holuboch to platí dvojnásobne.
Nekupujte veľa letúnov len na dobré slovo, ale preverte si ich výkony osobne alebo podľa dosiahnutých výsledkov v pretekoch. Najlepší chovatelia majú o tom dôsledné záznamy, ktoré je možné ešte overiť. Nakoľko v závodných protokoloch sú uvedené všetky čísla zúčastnených holubov. A to je najlepšia cesta získania kvality.
Na zreteli je potrebné mať, že ideálny kŕdeľ pozostáva z 12 až 24 kusov letúnov. Len v takej zostave vedia podať najlepší výkon. Z nich treba vyberať aj potenciálnych holubov v prípadnom novo zakladajúcom chove.
Košický vysokoletún je pomerne mladé plemeno. Má pekný zovňajšok a dobre lieta. Spĺňa všetky predpoklady aj náročnejších chovateľov na obe vlastnosti. Nenadarmo sa o nich hovorí: kto ich raz skúsi, na celý život si ch obľúbi. Nič preto nebráni ich rozšíreniu do tradične holubárskych oblastí Čech, Moravy a Slovenska
Košický vysokoletún
XXX.XXX.227.80
XXX.XXX.227.80
XXX.XXX.227.80
XXX.XXX.59.32
1372006
napsal(a):
...
Dobrý den pane Krajči.Vaše články o plemenech holubů i holubářské hystorii jsou velmi poutavé a čtivé.Vždy si je rád i opakovaně přečtu.S Košickými vysokoletúnmi jste mi udělal radost.Jsou to opravdu krásní holubi.Jako dítě jsem hodně času trávil v Trebišově a i od tamtud si pamatuju hejna holubů podobného typu,které prudce létala v sevřeném hejnu .Bohužel je to už 30 let nazpět,ulice kde jsme bydleli je zbouraná a "ujo" který holuby choval je už dávno po smrti.Jiří Jackiv
XXX.XXX.151.2
1372006
napsal(a):
...
Ve Slezku už jsou,ne sice vté kvalitě jako u vás ale to se časem dopiluje.
XXX.XXX.248.174
midar
napsal(a):
Ve Slezku už jsou,ne sice vté kvalitě jako u vás ale to se časem dopiluje.
Dobrý večer. Radim, časem sa k nim dopracujete. Třeba sa snažiť o co nejvyšší čela. Autor textu správně upozorňuje na možné spojení s hlavou vídeňského. Ta je spravidla delšího temena, delšího zobáka, nižšího čela. Experimenty také vedly k "skrácení" krku u košického vysokoletce.Ale v prvním řadě musí létat, jinak šup s ním do hrnce. JH.
XXX.XXX.248.174
hrabal
napsal(a):
Dobrý večer. Radim, časem sa k nim dopracujete. Třeba sa snažiť o co nejvyšší čela. Autor textu správně upozorňuje na možné spojení s hlavou vídeňského. Ta je spravidla delšího temena, delšího zobáka, nižšího čela. Experimenty také vedly k "skrácení" krku u košického vysokoletce.Ale v prvním řadě musí létat, jinak šup s ním do hrnce. JH.
Eště jedna holubička už překonaného vodorovnějšího postoje. Jako mladá odlétala 7 hodin, potom jí "sekl" dravec/odrážela od hejna/, přežila ale více sem jí ze střechy nedostal, tak se hrozně bála. JH.
XXX.XXX.167.41
Som chovateľom holubov zo Slovenska, holuby chovám už od svojho detstva.Chcel by som vyskúšať aj plemená letúnov. Preto by som Vás chcel požiadať, o nejaké tie rady od Vás, ako od skúseného chovateľa týchto holubov. Chcel by som chovať viacero plemien, ako napríklad: Anglicky Tipler, Košicky Vysokoletún, Slovensky Vysokoletún, Budapeštiansky Vysokoletún, Viedensky Letún. A ak by sa dalo niečo nakúpiť od Vás a niečo od iných chovateľov, ktorých by ste mi mohli odporučiť. Skúšal som aj niečo na internete, ale je tam toho nejak malo... Alebo som len nesprávne hľadal. Ale každopádne by som potreboval od Vás poradiť čoho sa vyvarovať a aby som urobil čo najmenej chýb, ak budete mať pravdaže na mňa čas. A hlavne chcel by som nakúpiť nejakých kvalitnejších jedincov, ktorý majú aspoň tie základne štandardné vlastnosti, ako vzhľadové , tak aj letové. A aby boli po nejakých závodných rodičoch....
S pozdravom Miroslav Vaňo
XXX.XXX.225.242
Vážený priateľ, som rád, že chcete chovať letúny. Členovia Klubu chovateľov letúnov Vám radi poskytnú holuby. Ak ste mladý chovateľ a budete mať dlhodobejší zaujem , aj zadarmo. Prepošlem Vám meil v reakcií na inzerát a ostatné môžeme dohodnúť. V prípade zaujmu Vám môžem poslať knihu, zameranú na chov letúnov a všetko, čo s tým súvisí. Takéto knihy vyšli od založenia Klubu chovateľov letúnov roku 1976 len dve. Prvú napísal môj predchodca vo funkcií tajomníka Dr.Pavel Krajči.Vyšla roku 1984 a zrejme sa k nej už nedostanete. Druhá vyšla roku 2003, ešte mám asi 15 výtlačkov. Prvú časť som venoval chovu letúnov všeobecne, druhá časť je špecificky zameraná na akrobatické plemená. OKrem toho Vám môžem sprostredkovať návštevy u chovateľov, kde sa dozviete rôzne rady a individuálne skúsenosti i problémy pri chove letúnov.Okrem Vami spomínaných plemien vysokoletúnov môžte upriamit pozornosť aj na bratislavského vysokoletúna. Jeho rozšírenie medzi viacerých chovateľov by pomohlo uznaniu plemena. S pozdravom Josef Hrabal, tajomník KCHL.
XXX.XXX.225.242
Niektoré vysokoletúny občas vynikajú nad priemer a to je šanca zlepšiť kvalitu chovu. Tento nádejný tohoročný výletok ostal pri treťom tréningovom lete vo vzduchu rovných 5 hodín, ostal lietať sám, hoci zvyšok kŕdľa po 3 hodinách zosadol. To zopakoval ešte dva nasledujúce lety, potom silne preperoval,ako aj ostatné "skoré" výletky. Vtedy už holuby intenzívne nenaháňam, len ich hladné vypustím na let a pomocou vábnikoch/nikolajevské letúny/ ich po hodinke privábim. J.Hrabal.
XXX.XXX.27.122
Je to veľmi pekný článok.
Bol som ešte malý ked ešte žil môj dedo a choval holuby. Miloval ich a trávil pri nich veľa času.
Škoda že nikto v našej rodine nepokračuje v holubárčení.
Chcel by som len opraviť v texte jeho meno, pretože aj v iných zdrojoch sa uvádza ako Freňak a nieje to pravda. Volal sa celý život Ladislav Frenák. Ďakujem.
XXX.XXX.225.37
Srdečne pozdravujem. Budem velmi rád, ak sa mi ozvete na meil. Poznal som Vášho deda osobne, mm niekoľko fotiek priamo z holubníka. Nedávno som objavil u chovateľa na Liptove holuby jeho krvi a typu. Kontak nájdete na mojej stránke a zároveň si môžte pozrieť, ako som vybral plemenné páry na tento rok. Z cirka 50 ks prísne selekčné kritéria splnilo 9 párov. S pozdravom J.Hrabal.
http://www.holubar.estranky.sk/fotoalbum/kosicky-vysokoletun/.
XXX.XXX.27.122
hrabal1
napsal(a):
Srdečne pozdravujem. Budem velmi rád, ak sa mi ozvete na meil. Poznal som Vášho deda osobne, mm niekoľko fotiek priamo z holubníka. Nedávno som objavil u chovateľa na Liptove holuby jeho krvi a typu. Kontak nájdete na mojej stránke a zároveň si môžte pozrieť, ako som vybral plemenné páry na tento rok. Z cirka 50 ks prísne selekčné kritéria splnilo 9 párov. S pozdravom J.Hrabal.
http://www.holubar.estranky.sk/fotoalbum/kosicky-vysokoletun/.
Zdravím pán Hrabal,
napísal som vám na Váš email.
Pozdravujem všetkých holubárov.
XXX.XXX.250.197
KošickýLetun
napsal(a):
Je to veľmi pekný článok.
Bol som ešte malý ked ešte žil môj dedo a choval holuby. Miloval ich a trávil pri nich veľa času.
Škoda že nikto v našej rodine nepokračuje v holubárčení.
Chcel by som len opraviť v texte jeho meno, pretože aj v iných zdrojoch sa uvádza ako Freňak a nieje to pravda. Volal sa celý život Ladislav Frenák. Ďakujem.
Nestáva sa často a skôr sa jedná o výnimky, že dedovia, otcovia, strýkovia nemajú po sebe svojich pokračovateľov. Strácajú sa tak veľké hodnoty a ich celoživotná šľachtiteľská práca vyjde na zmar. O Ladislavovi Frenákovi je potrebné písať len v tých najlepších preferenciách, jeho holuby sa zachovali. Vnuk môže byť hrdý na svojho deda.
Ako ten čas letí, to je nezvratný dôkaz, že už nie sme mladý ale spomienky natrvalo ostávajú. Keď v 1977 v Žiline na oblastnej výstave boli predstavené košické vysokoletúny v počte 12 kusov a pri schvaľovacom konaní ich uznali za samostatné plemeno. To bola veľká radosť. Tým sa dovŕšila poctivá šľachtiteľská práca ich tvorcu Ladislava Frenáka. Všetko bolo príkladne dobre pripravené a prekonzultované s Profesorom Feriáncom, ktorý bol veľkým zástancom športových holubov, ale aj rozšíreniu počtu národných plemien. Mesto Košice sa tým zaradilo do zoznamu iných a je potešiteľné, keď na Facebooku sa objavujú fotografie týchto milých vysokoletúnov. Svet sa o nás dozvedá aj touto formou.
Geopoliticky sa ale veľa zmenilo po roku 1989. Z pokľudných vôd Dunaja naraz vyplávali aj neprajníci, ktorí hrajú falošnými kartami, spolu so svojimi kamarátmi... To čo bolo predtým normálne a každý sa z toho tešil, dnes sa nájdu ľudia, ktorí sa z takého niečoho netešia. Títo prohrobkovia, by slovenské holubiarstvo najradšej potopili.
Keď sa začali objavovať informácie o bývalých bratislavských plemenách holubov, tak spustili svoju anti - kampaň. História sa ale nedá oklamať, len napísať pravda, ako a kedy existovali bratislavské vysokoletúny, bratislabvské letúny - bocianiky, bratislavské krátkozobé a sultániky je presne zmapované a písomne podložené. Dalo by sa veľa písať na túto tému, ale načo, stačí si len pozrieť ako to teraz všetko funguje.
Dlhodobe jeden intrigán, ktorý nemá nič spoločné s touto históriou, pretože je prisťahovaný do metropole, začne ovplyvňovať rôzne komisie, kluby. Rozloží svoje siete ako posledne do klubu krátkozobých letúnov /Sk/ a už slovenské národné cítenie rýchle skolabuje. Tak ich to vystraší, že už neveria ani slobodne sami rozmýšľať o bratislavských holuboch. Úplne sú v totálnom dezinformačnom stave.
Všetko stojí na mŕtvom bode a nikto nevie, aké bude ďalšie pokračovanie. Košice môžu byť preto rady k svojim plemenám, pretože keby to bolo v súčasnosti, tak by z toho veľa nemali...
IVAN98
XXX.XXX.154.166
Venujte sa radšej na zachovaní toho čo ešte existuje, lebo zanikne aj to.
Nechcime mať každý niečo nové, ked´ nemá kto udržať to čo sa tu vyšľachtilo.
Ani v zahraničí nemajú problém si privlastňovať cudzie vyšľachtené plemená
a tváriť sa že sú ich výtvor.Tak zotrvajme na tom , že tie naše sú proste naše.