Raz pri jednom chovateľskom sedení, kde sa ako vždy hovorilo o športových holuboch – letúnoch som zbystril pozornosť. Mimochodom niekto spomenul meno chovateľa, ktorý vlastní veľké množstvo týchto holubov. Nedalo mi to a tak som prejavil záujem o stretnutie. Nakoľko poznám veľa chovateľov z tejto branže, ale o takom som ešte nič nevedeľ. Slovo dalo slovo a po dohovore so známym som v jednu nedeľu podnikol cestu v smere Žitný ostrov. Netrvalo dlho a už sme boli v peknej obci Tomašov. Nachádza sa približne 25 km od Bratislavy.
Po krátkom blúdení sme zastali pred honosným domom, modernej architektúry. Privítal nás pán podnikateľ Elvid Hadžijusufovič, ktorý už žije tridsať rokov na Slovensku. Chová holuby – letúny od mladi, s ktorými začal ešte doma v Bosne – Hercegovine.
Krátko sme posedeli pri občerstvení a ocenili sme okolitú peknú krajinu. Krásny výhľad bol hlavne z terasy domu. Všade vzorne pestovaný trávnik a blízko k sedeniu sa nachádza veľký bazén. V zadnej časti záhrady boli sústredené priestranné komorové holubníky. Dohromady ich mal tri, ale niektoré boli viac dielne s veľkými voliérami. Typické to usporiadanie, ktoré je tradičné v južných chovateľských štátoch na Balkáne.
My sme ale neprišli len debatovať, ale chceli sme niečo zaujimavého aj vidieť. To hlavné prekvapenie nás len čakalo.
Travnicke krátkozobé letúny. Názov dostali podľa mesta Travnik. Považované sú za holubárske perly Bosny – Hercegoviny.
Domáci si vysoko cenia týchto letúnov. V podstate sú to nádherné malé holúbky, ktoré sa vyskytujú len v čiernej a bielej farbe. Najrozšírenejšie bývajú v bociánikovej a šimlovej kresbe. Nie sú to však typické krátkozobé holuby aké sa chovajú u nás a sme zvyknutý. Majú však v sebe niečo impozantné. Tak ako nám povedal ich majiteľ, to sú holuby jeho srdca. Nikdy by ich nevymenil za žiadne iné plemeno. Od mladosti ich chová a stále mu pripomínajú jeho rodnú zem. Zrejme je to jediný chov týchto holubov u nás. Ako sme sa dozvedeli, skôr sú to okrasné letúny. Podľa vyjadrenia v ich domovine niektoré udržované kmene aj výborne a vysoko lietajú. To však nebolo ešte všetko.
Budapeštianskych vysokoletúnov tam bolo najmenej dvesto. Vydeľ som už toho veľa, ale také „more“ holubov len tak nie je vždy a všade. Nakoľko na sklonku jesene sa už netrénujú. Všetky sa vyhrievali na teplom slniečku.
V družnej debate sme ešte dlhý čas pokračovali. Okrem iného sme sa dozvedeli, že máva veľa návštev a aj autobusové zájazdy svojich krajanov, ktorí sú vždy uňho vítaný. S domácimi chovateľmi sa kamaráti, ale napriek viacerým ponukám nie je členom žiadnej chovateľskej organizácie.
Chová svojich miláčikov len pre svoje potešenie. A najväčšiu radosť má, keď príde domov a v prítomnosti svojich letúnov relaxuje, respektívne hodiny posedí v tichom prostredí rodinného zázemia.
Dodajme už len jedno slovo. Nádhera! To čo sme videli. K tomu ešte jeden dovetok. Takých zanietených chovateľov letúnov je treba dať za príklad, ostatným.... –pk-
Poštová známka... Dokonca travnické majú vo svojej domovine aj sochu v meste. Tak si vážia tieto holuby Bosniaci!
Zaujimavé riešenie... výletové priechody a nad nimi sa nachádzajú prelietavky. Umožňujú len isť do holubníka