Podunajsko je v historických análoch uvádzané ako územie úzko späté s riekou Dunaj. Veľrieka ako taká preteká mnohými krajinami a vo viacerých prípadoch tvorí hranicu medzi jednotlivými štátmi. Z dejinných písomností je známe, že v blízkosti jej toku v dávnej minulosti sa odohrávali významné vojnové strety. Istú dobu tvorila hranicu medzi Východorímskou a Západorímskou ríšou v terajšom Srbsku. Neskoršie zvádzali ukrutné bitky Krestania a Moslimovia o tieto územia, ktoré si chceli podmaniť. To malo za následok vznik nových národných zoskupení a k tvorbe ďalších hraníc budúcich štátov.
Málo je však zdôrazňované koľko tam vzniklo plemien holubov. Obzvlášť letúny tam majú dominantné postavenie. Tu sú títo operení športovci najrozšírenejší a tešia sa najväčšej obľúbenosti. Rozmanitosť plemien je tu obdivuhodná.
Pre upresnenie v zásade sa táto skupina delí na letúny a vysokoletúny. Ich spoločným znakom je skupinové lietanie v mnohopočetných kŕdľoch. Rozdiely sú len v dosahovaných letových hladinách. Kto by chcel sa podrobne zaoberať touto problematikou a množstvom tu chovaných plemien, by musel stráviť veľa času nad odbornou literatúrou. Určite by dospel k poznaniu, že táto časť nášho kontinentu je rajom najlepších letúnov.
My sa však teraz chceme špeciálne zamerať na tie najvýkonnejšie, ktoré zosobňujú plnokrvných výškarov. Pretože v letových výkonoch je rozdiel ak plemeno má vo svojom názve letún resp. vysokoletún. Zatiaľ čo tie prvé majú rozmedzie v stredných výškach. Vysokoletúny by mali dosahovať bodovú alebo neviditeľnú výšku. Majú to vo svojich genetických vlohách, ako hlavnú doménu, čím sa odlišujú od iných holubov. Táto je nakódovaná tak, že lietajú v obrovských výškach, kam sa ostatní príslušníci rodu nedostanú. Tomuto hovoríme vrcholné letové umenie. Pre túto výnimočnú vlastnosť možno tvrdiť o ich bezkonkurenčnej nadradenosti nad ostatnými športovými letúnmi. Geograficky a to je potrebné zdôrazniť, budeme hovoriť o plemenách v takzvanom „ Zlatom trojuholníku“ nachádzajúcim sa medzi Viedňou, Budapešťou a Bratislavou. Pre vysvetlenie, preto zlatom, lebo tu vznikli najkrajšie okrasné letúny a najvýkonnejšie vysokoletúny, ktoré špičkovo reprezentujú strednú Európu.
Podunajsko ako región je ohraničené týmito tromi hlavnými metropolami. A práve o týchto mestách a ich histórii chceme sa zmieniť. Konkrétne aby sme boli ešte presnejší, budeme písať o viedenských, budapeštianskych a bratislavských vysokoletúnoch. Pretože tieto reprezentujú to najlepšie čo v tomto športe existuje. Pri ich predstavovaní musíme vychádzať z reálnych dejinných skutočností.
Rakúsko – Uhorská monarchia ešte v dávnej dobe dala za vznik týmto impozantným športovým holubom. Sem boli donesené z ďalekého Orientu. Počas dobyvačných vojen obrovskej Otomanskej ríše. Okupácia týchto území trvala viac ako dvesto rokov. Počas ktorých tureckí obchodníci okrem iných komodít, s obľubou ponúkali aj svoje výškové plemená. Prevažne sa jednalo o stredozobé sovičky o ktorých bolo známe, že dakedy výborne lietali.
Chovatelia v menovaných mestách použili aj iné plemená na prilievanie krvi v snahe dosiahnuť čo najlepšie výkony. Pretože v každom z nich išli iným smerom šľachtenia, začali sa od seba diferencovať. Počas mnohých rokov a prísnou selekciou sa dopracovali k súčasným letúnom. V podstate sa od seba líšia len v tvare hláv, ale aj tam sú minimálne rozdiely. Rozpoznať ich od seba vyžaduje dlhoročnú skúsenosť a dobré oko odborníka.
Viedenský vysokoletún vznikol ako prvý. Má jemne stavanú postavu. Hlava je suchšia a v prednej časti začína so stredne dlhým zobákom. Čelo je v miernom uhle, pozvoľne prechádza do temena a končí v tylovom ohybe. Profil tváre je štíhlo formovaný a zvýraznený perlovými očami. Krk je relatívne tenší, s jemným náznakom laloku a končí v spriamenom držaní teľa. Farebnosť je tiež rozmanitá. Najrozšírenejšie sú bociániky v rôznych stupňoch odtieňov. Vyskytujú sa aj farebné rázy.
Budapeštiansky vysokoletún je prakticky podobný. S tým rozdielom, že má plnšiu hlavu, viac elegantnejších tvarov. Zobák s čelom tvorí neprerušovanú líniu a profil tváre je menej hranatý. Základná farba je biela s bocianikovou kresbou, ktorá je vo svetlom alebo tmavom prevedení / vencový, vencovo – biely, šimel, atď. /. Známe sú aj čisto biele, resp. čierne alebo modré bielo špicé.
Bratislavský vysokoletún stavbou a profilom teľa je zrovnateľný. V pozícii hlava by mal mať mierne odlišnosti od svojich pokrvných príbuzných. Ostatne aj musí ako samostatne plemeno. Rozdiely najlepšie zvýrazní perokresba. Farebne i keď sa vyskytuje v červenej a čiernej pásavej kresbe, z dôvodov nám neznámych, boli uznané len plavé odtiene.
Len pre informáciu, v dobách monarchie a medzi dvoma svetovými vojnami lietali početné kŕdle na blankytnom nebi mesta Bratislavy. Potom sa úplne vytratili a takmer pätdesiat rokov nebolo o nich nič počuť. Ako bájny vták Fénix sa z ničoho nič znova objavili. Nie už však v tej podobe ako dávno existovali.
Potrebné je preto požiadať zainteresovaných /KCHL /, ktorí vypracovali nový štandard aby v diskuzií napr. aj na tomto fóre vysvetlili aká je v profiloch hláv rozdielnosť medzi budapeštiakom a bratislavákom. Pretože z odborného pohľadu podľa vzorového popisu tam nie sú žiadne rozdiely. Odlišnosť vo farbe alebo kresbe je len sekundárny ukazovateľ a nemôže byť nositeľom plemennej príslušnosti.
Prirodzene milovníkov týchto troch plemien holubov najviac zaujímajú športové výkony. A tie musíme vyhodnotiť ako „super trieda“. Pokiaľ letúny pochádzajú z najlepších chovov. Mierne rozdiely sú aj v tomto hodnotení podľa štýlu letu.
Viedeňáky sú mimoriadne temperamentné, v rýchlom tempe a v prudkých obratoch stúpajú do bodových alebo nevideteľných výšok. Priemerná dĺžka letu je 2 – 3 hodiny. Výnimočne aj viac obzvlášť pri pretekoch, keď sú špeciálne kŕmené vysoko kalorickým krmivom.
Budapeštiaky sú v lietaní pomalšie, ale o to viac vytrvalejšie. V menej prudkom tempe stúpajú do obrovských výšok, kde zotrvávajú dlhšiu dobu. V priemere vydržia lietať 3 – 4 hodiny. Bežné sú ale aj 6 – 8 hodinové výkony dosiahnuté pri pretekoch.
Bratislaváky tie ako by zdedili z oboch plemien len tie najlepšie vlastnosti. Temperamentnosť, rýchle stúpanie, schopnosť lietať v nedohľadne. Pritom dĺžka letu je tiež príkladná. Bez námahy odlietajú 3 – 5 hodín, z toho pripadá značná časť na výškové predvádzanie.
Celkovo v rámci hodnotenia možno tvrdiť, že niet lepších športových holubov ako sú tieto tri elegantné plemená a veľmi výkonné vysokoletúny. Dalo by sa ešte vymenovať veľa ich pozitívnych vlastností, nie je to ale potrebné. Reklamu si robia sami vo vzduchu ako elitné letúny. Ostatne o tom sa každý kto chce, môže osobne presvedčiť. –pk-
ferencjo
XXX.XXX.5.221
Dobrý deň ,
pekná prezentácia,
zaujímalo by ma.ako je to s Vami spomínaným Bratislavským krátkozobým letúnom , bratislavským sultánikom a slovenským indiánikom. Chová ich ešte vôbec niekto?
Ďakujem
Ako lietajú slovenské a maďarské plemená letúnov. Tak to je otázka na ktorú by mali odpovedať chovatelia z KCHL. Nakoľko to je ich hlavným záujmom a vo všeobecnosti to každý " letunkár" sleduje. Pravdepodobne aj udržujú kontakty s podobnými zahraničnými klubmi. Pokial máte záujem sa s kontaktovať s tými najlepšími za účelom získania najvýkonejších vysokoletúnov / slovenských - maďarských / , tak na webových stránkach KCHL resp. BRK sú aj dosiahnuté výsledky z pretekov oboch krajín.
Kto chová bratislavské krátkozobé, bratislavské sultániky, resp. slovenské indiániky to je dobrá otázka. Tá by mala byť hlavne nasmerovaná na bratislavských chovateľov. O všetkých bolo podrobne písané na iFaune resp. v časopise Chovateľ. Prirodzene aspoň tie prvé dve v malom množstve ešte existujú. Niektoré možno vydávať aj v zahraničí. V poslednom čísle Chovatela /CZ/ je vyfotený typicky bratislavák čierny. Presne taký, aký sa v našej metropole chovali. Iste by sa ich našlo aj viac, ale nemá kto ich do našich holubníkov sústrediť. Pritom, aspoň sa tak možno domnievať, holuby s rovno nasadeným zobáčikom sa pri pražákoch považujú za vážnu chybu, ale u nás je to presne opačne. O tom všetkom by sa dal napísať veľký článok, ako sa tieto holuby dostali aj do Prahy. Snáď sa to raz podarí!
Bratislavský sultánik, to je tiež mimoriadne krásne plemeno. Žial takmer zničené. Ešte po vojne bolo k videniu a bola to nádhera. Takmer naprostou prevahou prisťahovaných nových obyvateľov do mesta sa dostali do úplného zabudnutia. Pokiaľ je známe jeden chovateľ sa ich šľachtením zaoberá!
Slovenský indiánik, dlhé roky ich šľachtil pán Grecky. Niekoľkokrát ich vystavoval na národných výstavách. Mal snahu aby boli uznané, ale kompetentní nereagovali. Po jeho smrti tento krásny chov zanikól. Niečo sa predalo, ale kde nikto nevie, časť niekto si bez zaplatenia privlastnil a posledné škodná zatratila. Tak toľko pre vašu informáciu.
HVIEZDA
XXX.XXX.167.174
1372006
napsal(a):
Kto chová bratislavské krátkozobé, bratislavské sultániky, resp. slovenské indiániky to je dobrá otázka. Tá by mala byť hlavne nasmerovaná na bratislavských chovateľov. O všetkých bolo podrobne písané na iFaune resp. v časopise Chovateľ. Prirodzene aspoň tie prvé dve v malom množstve ešte existujú. Niektoré možno vydávať aj v zahraničí. V poslednom čísle Chovatela /CZ/ je vyfotený typicky bratislavák čierny. Presne taký, aký sa v našej metropole chovali. Iste by sa ich našlo aj viac, ale nemá kto ich do našich holubníkov sústrediť. Pritom, aspoň sa tak možno domnievať, holuby s rovno nasadeným zobáčikom sa pri pražákoch považujú za vážnu chybu, ale u nás je to presne opačne. O tom všetkom by sa dal napísať veľký článok, ako sa tieto holuby dostali aj do Prahy. Snáď sa to raz podarí!
Bratislavský sultánik, to je tiež mimoriadne krásne plemeno. Žial takmer zničené. Ešte po vojne bolo k videniu a bola to nádhera. Takmer naprostou prevahou prisťahovaných nových obyvateľov do mesta sa dostali do úplného zabudnutia. Pokiaľ je známe jeden chovateľ sa ich šľachtením zaoberá!
Slovenský indiánik, dlhé roky ich šľachtil pán Grecky. Niekoľkokrát ich vystavoval na národných výstavách. Mal snahu aby boli uznané, ale kompetentní nereagovali. Po jeho smrti tento krásny chov zanikól. Niečo sa predalo, ale kde nikto nevie, časť niekto si bez zaplatenia privlastnil a posledné škodná zatratila. Tak toľko pre vašu informáciu.