Bratislava je starobylé mesto s tak dlhou históriou, ktorá siaha do dôb osídľovania tohto územia Keltmi. Neskoršie Germánmi, Slovanmi a inými národmi. Z archeologických vykopávok je známe, že je takmer o päťsto rokov staršia ako Viedeň. To je dôležité konštatovanie. Keď berieme do úvahy jej významné vojenské strategické postavenie. S hradom a mohutnými obrannými múrmi, v dávnych dobách takmer nedobytnými. Mesto malo aj dôležité miesto v obchodnom tranzite tovarov s najbohatšími krajinami nachádzajúcimi sa pri Stredozemnom mori.
S históriou tejto metropoly sú úzko prepojené aj chovateľské dejiny. Obzvlášť holubiarstvo malo medzi mešťanmi dlhodobú tradíciu. Chovali sa tu predovšetkým mnohé okrasné a výkonné letúny. Tak špecificky identických telesných tvarov, že možno tvrdiť o nich, ako o samostatných plemenách. A práve na jedno z nich by sme chceli teraz chovateľskú verejnosť upozorniť.
Prirodzene, nie po prvýkrát. Dávnejšie už bolo napísaných niekoľkých informačných článkoch v odborných časopisoch a iných elektronických médiách. Bez náležitej odozvy. Nezáujem a pasivita mestskej chovateľskej obce je tu nepochopiteľná. To už bolo viackrát konštatované aj pri iných našich národných plemenách, ktoré by bolo potrebné obnoviť. Kde hľadať chybu a zmeniť stav k lepšiemu nebude tak jednoduché. Najviac sa to pociťuje v našom hlavnom meste.
V Bratislave, povojnová obmena obyvateľstva je príčina tohto stavu. Nové osídlenie mesta občanmi prisťahovanými z iných častí našej krajiny a s odlišnými chovateľskými tradíciami mali negatívne dôsledky. Pre chov takýchto miniatúrnych holubov – letúnov nemali pochopenie. Tak sa aj stalo, prakticky takmer všetky zanikli.
Nemožno sa ani čudovať nízkemu povedomiu a hľadať príčiny ich malej angažovanosti. Nakoľko každé holubiarstvo je založené na dedení tradícii a v tomto prípade to bolo narušené. Budeme sa preto i naďalej snažiť a pripomínať, až sa chovateľská verejnosť v tomto meste reálne začne s obnovou týchto vzácnych plemien zaoberať. Pretože patria k tradíciám a koloritu tejto metropoly.
Bratislavský letún si to skutočne zaslúži. Patrí historicky k najvýznamnejším vôbec plemenám po športovej stránke chovaným za monarchie a zrovnateľným s holubmi s Viedne a Budapešti. V exteriéri sa do značnej miery podobajú svojim pokrvným príbuzným. Predsa však pri bližšom skúmaní je zrejme, že majú svoje morfologické zvláštnosti, ktoré ich odlišujú a predurčujú za samostatné plemeno. Len si ich dobre prezrite.
Malá postava s hlavou merne kockového tvaru začína stredne dlhým a tupším zobákom. Prechádza v neprerušenej línii do čela, ktoré je zdanlivo širšie. Temeno je rovné, až mierne zošikmené a končí v tylovom ohybe. Krk je v šijovej časti jemne klenutý a kužeľového tvaru. Prechádza do mierne klesajúceho teľa a končí dobre uzavretými krídlovými letkami a chvostom.
Farebne vychádza s tradičných kresieb vysokoletúnov z regiónu Podunajska. Základ je biely, len konce krídiel a chvosta sú čierno lemované. Odborne tomu hovoríme bociánikova kresba, ktorá je vo svetlom a tmavom prevedení. Tie druhé majú fŕkaný a až vencový krk. Okrem týchto boli známe aj takzvané „ šimlíky“, úplne dymovo tmavé, s dvoma pásmi na krídlach a svetlým podbruším. Občas bolo medzi nimi vydávať aj čisto modré, rovnakej kresby.
Podľa rozprávania starých pamätníkov to boli veľmi obľúbené letúny. Chovateľsky nenáročné, skromné na režijné náklady a predovšetkým temperamentné a životaschopné. Podľa toho ako boli kreslené ich rozšírenosť bola typická pre jednotlivé mestské štvrte. Napríklad „ šimlíky“ sa najviac držali v Bratislave – Prievoze. Bociániky prevládali v Bratislave – Staré mesto.
Bratislavský letún nielen že mal prirodzene jednoduché telesné tvary. Ich príťažlivosť a bystrí pohľad boli príkladné. Výborne lietali a takmer vždy dosahovali bodovej alebo neviditeľnej výšky, pokiaľ boli k tomu vedené. Let bol prudký a klasicky, s výbornou súdržnosťou celého kŕdľa. Dĺžka nepresahovala 2 – 3 hodiny, ale i to bolo dosť pri ich skupinovom štýle krúženia. Okrem toho boli výborný ako náhradný rodičia. S obľubou ich držali aj chovatelia krátkozobých letúnov.
Nechceme nikomu nič, vnucovať. Predsa však existujú určité historické predsavzatia udržania všetkých hodnôt, ktoré už raz boli vytvorené a ktoré je potrebné zachovať. K tým patria hrady, zámky a iné pamiatky. Zle sa na to pozerá, ak sú v dezolátnom stave. Podľa toho sa posudzuje celá krajina.
Podobne k týmto hodnotám patria aj tieto živé bytosti. Nikdy nie je neskoro pri ich obnove. Potrebné je chodiť po chovateľských stretnutiach a hľadať zbytkové holuby. Určite sa nájdu.
Pôvodné obyvateľstvo mesta ich vyšľachtilo pre svoje potešenie a nasledujúce generácie. Tie ďalšie by ich mali zachovať v stave v akom existovali. To je náplň poslania terajších súčasníkov. –pk-
ferencjo
XXX.XXX.5.221
v odkazoch ma zaujal tento príspevok : 
.. kopírujem ako je tam napísaný
.. Vážený pán doktor, trochu som zarazený ako som prečítal článok o bratislavskom vysokoletúnovi v časopise Chovateľ a to hneď na začiatku v mladšej histórii lebo som očakával, že budete písať aj o tom ako ste veľmi chceli červenopásavú He plemena BV z môjho chovu ktorá bola originál holubička už nebohého p. S. Szaba Józsefa z MR od ktorého som mal chov založený. Pamätám si aj na to ako ste mi napísali ak ju nedám bránim slovákom vo vyšľachtení Bratislavského vysokoletúna o ktorý ste mali práve Vy záujem. Píšete vo všetkých Vašich článkoch o férovosti a práve preto som sa rozhodol Vám napísať, kde sa podela tá férovosť v tomto prípade. Niekoľko rokov ste ma informovali o odchove a výkonnosti po mojich holuboch,aj o tom čím ste krížili moje červené holuby ktoré zobral p. Dobrucky.Ešte si pamätám bolo ich v jednom prípade 7 ks.Tieto holuby naozaj dobre lietali, veď to boli od predsedu klubu v MR a niekoľkonásobného majstra a šampióna MR vo výkone. Veľmi ma teší, že cca za tých 10 rokov ste vyšľachtili BAV ale vôbec si nemyslím , že práve taká je pravda ktorú uvádza časopis Chovateľ.Keby som vedel, že tohoto sa dočítam iste by som uložil všetky Vaše emaily a fotky ktoré som dostal od Vás, našťastie mám ešte fotky tých pásavých BV ktoré S.Szabo chcel dať uznať ako farebný ráz BV v MR a neuznali mu to, vtedy všetky od sklamania rozdal. Ešte teraz z nich má aj červeno pásavé p. Buza József z Mezőkövesdu, to som Vám aj písal. Je jasné, že Vaše šľachtené holuby majú už predsa rozdielnu postavu a hlavičku ako BV veď ste mi písali čím ste krížili , ale nechápem a som z toho ako chovateľ veľmi sklamaný prečo ste to čo Vám píšem nenapísali, aj ja mám národnosť slovenskú a ani náhodou nezastávam maďarské holuby ale len a len "PRAVDU". S pozdravom Slíž Ladislav z Plešivca.