Nedávno mi umrel psíček - skoro 13 ročný. Mal 7 mesiacov chronické zlyhanie obličiek, pričom sa hodnoty stále zlepšovali a aj keď nám odporúčili eutanáziu, videla som na ňom, že chce žiť. Tak sa mu stav postupne zlepšoval, bol šťastný, papal, no mal aj dni, kedy sa mu nechcelo nič, ani papať...samozrejme, na dobrotky mal vždy chuť ;) Potom zase ožil a tak dokola. Pred 2 mesiacmi začal zle chodiť, nasadili s a lieky na artrózu. Po 2 týždňoch už behal ako za mladi. No potom zosmutnel a mal bolesti, šli sme na veterinu, kde mu nasadili ATB. Obličkové hodnoty mal veľmi dobré. Antibiotiká začali zaberať, chodili sme na prechádzky, hrali sme sa, no jedného dňa, po peknom dni kedy bol šťastný nám sám doma náhle odišiel. Jeho dni boli aj bolestivé aj stresujúce, ale vedel si ich užiť aj tak, tešil sa, hrali sme sa a hlavne sme boli pri ňom. Teraz sa vo mne bijú dva hlasy, či bolo správne nechať ho bojovať s chorobou keď mal chuť žiť, alebo sme ho mali uspinkať už na začiatku, aby netrpel. Neviem, či sme sa správne rozhodli. Prosím, aký je váš názor, pretože mám výčitky svedomia, no potom, keď si pozriem fotky ešte z posledného dňa, aké má šťastné očká,.....
Buďte si naprosto jistá/jistý, že kdybyste ho nechali uspat hned na začátku, tak si dodnes budete vyčítat, že tady mohl být třeba déle a že jste mu nedali šanci..
Tak prostě smutek po psím příteli funguje. Pokud psa milujete, nikdy neexistuje ta správná varianta a prakticky vždy nakonec přijdou výčitky, co člověk mohl udělat jinak či lépe.. Bohužel..
Zkuste se přesvědčit, že ta vaše varianta byla správná a vzpomínat jen na to hezké...
Uživatel s deaktivovaným účtem

Naprostý souhlas s impact